Už je tu jar a preto je takmer nevyhnutné obohatiť naše pravidelné blogovanie ďalším rozhovorom v rámci rubriky PRIEVIDZSKÉ DESATORO. Začíname už tretiu sériu, pričom prvá je tu a druhá tu. Opäť prinášame odpovede na 10 rovnakých otázok o našom meste na ktoré nám odpovedajú zaujímaví ľudia z regiónu. Tentokrát nám o svojom vzťahu k mestu Prievidza porozprával Slavomír Javorek, ktorý už 15 rokov vedie organizáciu Sociálna šanca – SK.
- Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre Teba?
Pre mňa je Prievidza hlavne mesto, kde som vyrastal, strávil detstvo a vytváral si priateľstvá a vzťahy. A takéto mesto by bolo pre každého najkrajším a takým je aj pre mňa. Preto aj so smútkom vnímam dlhodobý problém odchodu kamarátov a známych s nášho mesta a v podstate aj ja som niekoľko rokov žil mimo Prievidze. Žil a pracoval som v Bratislave na Ústredí práce, ale stále ma to ťahalo domov do Prievidze. Našťastie prišla pracovná ponuka, ktorú som prijal a vrátil sa na rodnú hruď. A je tu iný život. Taký kľudnejší, pomalší.
- Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Na mojom meste je úžasné okolie, príroda a hory. Je tu blízkosť rôznych možností na kultúru, pamiatky a oddych. Čokoľvek človeku napadne, tak je reálne to do krátkej chvíle uskutočniť. A jedinečné, čo nikde inde človek nezažije, je možnosť sfárať do bane a spoznať či už históriu baníctva alebo navnímať banícku prácu a hrdinstvo ľudí, ktorí sa rozhodli každý deň ísť do podzemia. Neviem či by som to ja dokázal, nakoľko je to neskutočne nebezpečná práca, čo potvrdzujú aj početné nehody.
- A čo naopak nemáš rád, alebo Ti vadí?
Na mojom meste, respektíve regióne, mi vadí nahromadený priemysel, ktorý negatívne ovplyvňuje zdravie nás všetkých. To má za následok skutočnosť, že sme región s najväčším počtom onkologických ochorení. So zhoršujúcou sa zdravotnou dostupnosťou sme aj región s najväčším počtom chránených dielní pre zdravotne znevýhodnených. Rovnako sme región s veľkými ekologickými záťažami… Avšak verím a dúfam, že sa to zmení, keď tento rok skončí činnosť elektráreň v Novákoch a ukončí sa banská činnosť. Tu sa ale obávam dopadu na zamestnanosť a ďalšej vlny odchodu obyvateľov z mesta, nakoľko za posledných 10 rokov naše mesto stratilo viac ako 13 % obyvateľov.
- Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie Tvoje?
Pre mňa je úžasné, keď sa cítim unavený, alebo mám chuť, tak si neskutočne super oddýchnem v okolitých horách. Máme tu bohatstvo, ktoré si málokto uvedomuje. Keď si predstavím, koľko ľudí nemá takúto možnosť, pretože napríklad žijú v slumoch, a nám stačí tak málo a sme v lone prírody. A konkrétne miesto, ktoré mám rád je Galéria Jabloň, ale ako sa vraví, nie je dôležité kde si, ale s kým si.
- Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil a čím prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Ako som už spomenul v predchádzajúcich riadkoch, útek z nášho mesta je veľký. Základom je, aby mladý človek nebol nútený odísť z mesta vo veku, kedy si vytvára vzťahy do budúcna, čo má za následok, že sa do Prievidze zrejme už nevráti. Preto dlhodobo upozorňujem nato, že naše mesto potrebuje kvalitnú vysokú školu s internátom a študentským životom. Ja si uvedomujem, že zriadiť a vybudovať vysokú školu nie je jednoduché a hlavne v čase inflácie kvality vysokých škôl až nemožné, ale ak to nepôjde spôsobom vytvorenia novej školy, tak cesta by mohla byť vo forme presunu existujúcej fakulty do Prievidze, ak by naša samospráva vytvorila podmienky, ktorým by potencionálna fakulta neodolala. Vytvorili by sme tak možnosť, že mlaďoši neujdú z mesta a aj tí, ktorí už odišli, tak budú mať chuť sa vrátiť, nakoľko sa vytvorí priestor aj zamestnania sa na pozíciách s pridanou hodnotou ako je veda a výskum. Vysoká škola by mala aj ďalšie iné sekundárne efekty na mesto, či širší región.
- Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Nie len naše mesto prechádza aktuálne ťažkým obdobím a tak aj tu v Prievidzi vnímam podnikateľské prostredie ako niečo, čo len s námahou prežíva. Vidím to každý deň v podobe voľných priestorov na prenájom, prázdneho námestia v centre mesta, v podobe vytrácania sa aktívneho života a občianskej participácie. Toto je môj pohľad zvonku, keďže sám nepodnikám, ale pracujem v zdravotníctve. Vždy ma však prekvapovala skutočnosť, prečo v Prievidzi nedokážeme využiť blízkosť Bojníc na väčší rozvoj kultúrnych aktivít a ďalších činností ako ubytovanie či gastronómia a stiahnuť tak časť turistov aj do nášho mesta. Najmä keď vidím ako to dokážu iní, keď využívajú napríklad blízkosť Tatier či aquaparkov, zatiaľ čo my nedokážeme využiť blízkosť zámku, ZOO, ani kúpeľov.
- Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?
Moja najobľúbenejšia organizácia bola Art Point, ktorá prevádzkovala krásnu galériu v bývalom kine Baník a organizovala kvantum kultúrnych, umeleckých a iných podujatí, ktoré mali dušu. Po ukončení ich činnosti a odchode Romana Turcela som pocítil prázdnotu, ktorá sa len ťažko zapláta, nakoľko tím okolo neho to robil zo srdca, na kolene a s radosťou. Úžasný je projekt Galérie Jabloň a dúfam, že sa mu bude dariť. Nedá mi nespomenúť ešte aj organizáciu Harmónia, ktorú vedia Katka Vráblová. Venujú sa práci s ľuďmi bez domova a pomáhajú aj matkám s deťmi v núdzi.
- Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátil život a prečo?
Najpálčivejšie miesto v našom meste je centrum, ktoré sa vyľudňuje a v podstate rád by som prinavrátil život do Prievidze, nakoľko odchod priateľov a známych je výrazne citeľný, čiže nekonkretizoval by som to niečím čo bolo a už nie je, pretože treba vdýchnuť život a energiu do celého mesta.
- Povedzme, že máš k dispozícii 500.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenil. Do čoho by si ich investoval?
Táto otázka by si zaslúžila niekoľkostranovú analýzu a stratégiu, ale to tu nezmestím, preto len tieto tri krátke body, ktoré budú snáď jasné a zrozumiteľné:
A) Vybudoval by som vysokoškolský kampus s výskumom, laboratóriami, aulami, internátom, jednoducho s cieľom vdýchnuť mestu študentský život.
B) Postavil by som kvalitnú infraštruktúru a to železničnú i cestnú. Musím dodať a dať do pozornosti skutočnosť, že rekonštrukcia našej železničnej trate by sa mala začať v roku 2026. Cena rekonštrukcie sa v roku 2020 odhadovala na 110 miliónov eur, čo odobril aj Útvar hodnoty za peniaze. Preto ma ohromila čiastka zverejnená nedávno hovoriaca o sume rekonštrukcie 479 miliónov eur. Nepredpokladám, že reálne došlo za dané obdobie k takému nárastu cien stavebných prác, preto prosím zodpovedných o vysvetlenie, keďže by som bol veľmi nerád, aby došlo ku obohateniu niekoho, či dokonca k zastaveniu rekonštrukcie pre premrštenú cenu.
C) Množstvo peňazí by som investoval do ekológie teda obnoviteľných zdrojov, výroby a inštalácie slnečných kolektorov, odpadového hospodárstva, šetrenia zdrojmi…
- Éra baníctva končí a začína niečo nové? Čo by to malo byť, respektíve kde by si chcel vidieť Prievidzu o 20 – 30 rokov?
Veľmi dobrá otázka, za ktorú naozaj ďakujem. Odpoveď má ale dve roviny pretože táto vízia môže byť aj pozitívna aj negatívna. Moja pozitívna vízia Prievidze je v podobe života. Mesta, kde mladá generácia zostane bývať, lebo tu budú vytvorené podmienky pre život v podobe kvalitného zamestnania a to aj s pridanou hodnotou ako výskum, a inovatívne technológie. Ďalej tu bude školstvo a to najmä vysoké školstvo. Nevyhnutná je aj kvalitná infraštruktúra, o ktorej sa hovorí viac ako 20 rokov. A potom samozrejme aj dostatok lekárov a možností oddychu v symbióze s prírodou. Chcel by som Prievidzu, kde vďaka možnostiam, ktoré sa nám ponúkajú, vybudujeme to, prečo sa tu oplatí žiť. Naopak, negatívna vízia je práve tá, ktorá zatiaľ víťazí. Nevyužívame možnosti, ktoré priniesla transformácia regiónu, realizáciu rôznych projektov, ktoré by mesto posunuli sú byrokraticky zdĺhavé až nerealizovateľné. Nedarí sa nám zastaviť exodus mladých ľudí. Čiže ak zodpovední nezmenia svoj prístup, o 20 rokov tu bude mesto Prievidza s počtom obyvateľov 32 tisíc, bez kvalitného cestného napojenia, s nedostatkom lekárov a škôl. Ale aby som neskončil úplne negativisticky tak musím napísať, že som optimista a verím, že sa nám podarí naštartovať procesy, ktoré skvalitnia náš život v Prievidzi a regióne. Procesy, ktorými sa zrealizuje aj môj sen a to, že sa do nášho mesta podarí presťahovať väčšiu fakultu s internátom a študentským životom.
Slavomír Javorek už 15 rokov vedie organizáciu Sociálna šanca – SK, kde sa venuje, spolu so svojimi priateľmi, práci s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc a to najmä zdravotne znevýhodneným, dôchodcom, nezamestnaným… jednoducho každému, kto pomoc potrebuje a dá sa mu v rámci možností organizácie pomôcť. Aj preto si zvolili motto: „Nehádž do človeka kameň, keď pýta chlieb“. Slavčo chce žiť v Prievidzi, ktorá bude mestom, na ktoré môže byť stále hrdý – na samosprávu a na miestnych ľudí. Chce žiť v meste kde bude aj so svojim priateľom šťastný, v meste, ktoré je tolerantné, moderné, jednoducho úžasné.