Aj tohto roku budeme pokračovať v rubrike PRIEVIDZSKÉ DESATORO, kde zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza. Prvý rozhovor 2022 sme urobili s Dianou Laslopovou (oficiálne Ďurinovou), ktorá dlhoročne pôsobí v rodinnej firme zameranej na predaj autobatérií – minulý rok nenápadná firma pri prievidzskom letisku oslávila už svoje 30.výročie založenia.
- Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre Teba?
Ja som vlastne rodáčka z Handlovej, kde máme veľkú časť rodiny. Prievidžanka som od dvoch rokov, viac patrím ku Prievidzi. Mám ku nej sentimentálny vzťah, pretože najlepšie zážitky z detstva sú s ňou spojené a to sa už nezmení. Tým, že som vyrastala na „Severe“ (oficiálne Kopanice), sme mali les krížom cez cestu, navyše medzi panelákmi je tu veľkorysý priestor, ktorý poskytoval rôzne možnosti na hry, škola pod nosom, všetci spolužiaci a kamaráti v okruhu troch ulíc.
- Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Samozrejme ľudské zázemie. Priatelia, kamaráti, rodina. Okrem toho je Prievidza, ako mesto aj ako okres, plná šikovných zanietených ľudí, ktorí sa neustále snažia zlepšovať život okolo nie len sebe, ale hlavne druhým.
Neviem úplne, či zbožňujem, ale mám na Prievidzi rada, že všetko je tak akurát ďaleko. Aj bez auta sa dá na pešo prejsť z jednej strany na druhú za hodinku. Blízko je les, okolité polia, rieky.
Ale isto, zbožňujem na Prievidzi kaviarne. Je ich veľa, ale hlavne, veľa kvalitných, so zaujímavou ponukou, službami, atmosférou.
Mám rada zeleň, keď mesto zazelenie a zakvitne, je to príjemné. Aj v meste sa ráno budím na spev drozdov, alebo hvizd dážďovníkov.
- A čo naopak nemáš rada, alebo Ti vadí?
Ako som písala vyššie, mám ku Prievidzi vzťah, kde sa dá kadečo prehliadnuť. Čo ma vie občas potrápiť je urbanistika ako dlhoročný problém. Mesto na mňa pôsobí ako torta od psíčka a mačičky. Veľa dobrých ingrediencií v zlých kombináciách a potom aj veľa toho, bez čoho si viem mesto predstaviť. Tá ohromná nesúrodosť a nenaviazanosť naozaj sem tam pôsobia frustrujúco. Zrejme má na tom podiel aj to, že si Prievidza hľadala, alebo stále hľadá svoj charakter, povahu, smerovanie. Isto, mali sme obdobie hlásenia sa k baníctvu, ale Prievidza a celkovo tento región má predsa aj inú históriu, nie len tú modernú. Z nej v meste ostalo iba torzo, čo je tiež veľká škoda.
Ak by som si Prievidzu predstavila ako bytosť, vidím ju ako po revolúcii stojí s mávatkom na kraji chodníka a nechápavo sa rozhliada, čo sa stalo. Potom mykne plecom a vyberie sa len tak, že veď nejako bude. Ono je to možno ale dobre, máme možnosť rozhodnúť sa, kam sa uberieme a nemusí to byť výlučne len jedno, alebo druhé, alebo tretie… Vždy sa dá vytýčiť smer, kde sa zachová história a zároveň sa posunieme bližšie k novému, modernému. Nikdy nie je neskoro.
- Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie Tvoje?
V rámci mesta ako takého mám rada námestie s kaviarňami, predovšetkým keď kvitnú lipy. Park Skotňu, a celkom najviac vyhliadku v Lesoparku. A letisko, pretože v jeho blízkosti trávim väčšinu času a keď je letová prevádzka, je to zaujímavé, plné života. Páči sa mi, že tu čiastočne ostal aj otvorený priestor, polia.
- Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil?
Nenapíšem nič nové, pretože to tu už ľudia písali, školy. Kvalitné stredné, ale hlavne vysoká škola. To je jedna časť rovnice. Pretože ak tu budú školy bez toho, aby na to nadväzovali zaujímavé pracovné ponuky s globálnym prepojením, kde by mladí ľudia nemali pocit, že uviazli na plytčine, tak sa problém vyrieši iba čiastočne. Skončia školu a čo ďalej? To by tiež nebolo také zlé, ak by sa rozleteli do sveta získavať skúsenosti a potom by sa vracali nadobudnuté zručnosti a vedomosti implementovať do praxe.
Mám dcéru na strednej mimo Prievidze a sledujem, aké možnosti sa jej otvárajú a fandím jej. Ako rodič neočakávam, že sa ich vzdá, ba práve naopak, dúfam, že tie možnosti využije. Netrúfam si hádať, či sa sem vráti a či s tým vôbec počítam a či je to moje želanie. Vlastne, asi skôr nie, kým to tu bude, ako je.
- Čím by mohla Prievidza prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Povedzme si to úprimne, do Prievidze sa vráti málokto a väčšinou len tí, ktorí sú o tom presvedčení sami, respektíve v nej stále jednou nohou existujú. Často kvôli rodičom, priateľom, zázemiu. Čo ponúknuť tým, ktorí váhajú? Znovu, zaujímavé pracovné ponuky, ubytovanie, aby si mohli zachovať flexibilitu, občiansku vybavenosť, škôlky, školy… každý máme iné, čo zaváži. Čo Prievidzi chýba, sú aj kvalitné priestory (vonkajšie) na šport. Miesta, kde by sa ľudia, ale aj rodiny, mohli bezpečne venovať aktivitám. Plus vidím v trende vonkajších cvičísk budúcnosť, hoci je to zamerané len na určitú skupinu. Práve v blízkosti letiska, sa chodí mnoho ľudí korčuľovať, alebo behávať, ale predsa len, je to čiastočne priemyselná oblasť, doprava tu bude už len hustejšia a kamiónov neubudne, skôr naopak, ale aj to patrí k rozvoju miest.
Nie len mladí perspektívni si zaslúžia moderné funkčné mesto, ale aj my, čo tu žijeme, vychovávame deti, chceme tu ostať. Celkovo treba pribrzdiť vysídľovanie mesta a priľahlých obcí.
- Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Celkom z kraja som zažila ešte aj divoké deväťdesiate roky. Takže ak to porovnám s tou dobou, je to lepšie. Podnikateľské prostredie je celkovo, ak to berieme na štátnej úrovni, v chaotickom stave. Neustále meniace sa zákony, vyhlášky, byrokratické zaťaženie. Ono sa to potom prenáša aj na regionálnu úroveň. Nie každý môže, alebo chce podnikať, ale mnohí malí a strední podnikatelia sú zároveň zamestnávatelia, ktorí vlastne často chcú, aby im aspoň zo strany štátu neboli hádzané polená pod nohy.
Potom je tu ale aj faktor, ktorý sa ovplyvňuje len veľmi ťažko a to je tá naša mentalita zaťažená často závisťou a neochotou spolupracovať. Lebo čo ak by sa ten druhý mal náhodou len o trochu lepšie. Lenže o tom to je. Keď sa budeme mať všetci dobre, bude nám všetkým lepšie. Ale v tomto by sa mohlo „mesto“ aj potrhať, to sa z jedného dňa na druhý nezmení.
Ja mám, napríklad, rada miestne firmy a obchody. Keď si s predavačkou povzdychneme, ako letí čas, lebo si pamätá moje deti ešte v kočíku, alebo neprejdem okolo, aby som sa „nezakecala“ o filmoch a hudbe, aj keď nič nekupujem. Kde sa opýtajú, čo pekné idem tvoriť, keď nahadzujú do pokladne nákup. My sami máme zákazníkov, ktorí ku nám chodia dlhé roky.
- Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?
Ak myslíme hlavne s územnou pôsobnosťou v rámci regiónu, tak jasné, Hajcman. Miestne organizácie: Úsmevy pre deti, Úsmev ako dar, Červený kríž, Berkat, Klub priateľov histórie Prievidze, filmový klub FK 93, Cult Creative, Základná organizácia SZOPK v Prievidzi (ochranári), literárny klub POET, ktorý čaká v blízkej dobe znovuobnovenie činnosti vďaka Marekovi Mittašovi. Palčekovia pod vedením Juraja Poláka, hoci oni pôsobia na území celého Slovenska. Jasné, že si teraz hneď úplne nespomeniem na každého, koho poznám a niekde si nie som ani istá právnou formou, ale Prievidza je bohatá aj na neziskové a mimovládne organizácie, združenia, alebo len spolky a kluby.
- Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátila život a prečo?
Art point by bola asi prvá voľba, ale povedzme, že tu nezanikla samotná budova, ale priestor, ktorému dávali charakter Roman a Daška a ľudia okolo nich, a oni nie sú viazaní na konkrétne miesto. Žijú a inšpirujú aj naďalej, aj keď inak. No nikdy neprejdem okolo priestorov Art pointu v bývalom kine Baník bez povzdychu, chýba mi jeho atmosféra, ale ako som písala, atmosféru vytvárali ľudia.
Ak by som mohla vrátiť život konkrétnej zaniknutej budove, bol by to bývalý dom Osvety. Pri tejto budove zlyhalo niekoľko faktorov súčasne. Mohol to byť pekný priestor pre knižnicu, alebo múzeum, alebo čokoľvek spojené s umením, kultúrou, históriou. Takto sme odkrojili veľký kus z toho historického, čo tu ešte ostalo. A hlavne, následný projekt vôbec nevyváži tú stratu.
V tomto kontexte fandím projektu Galéria Jabloň.
- Povedzme, že máš k dispozícii 250.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenila. Do čoho by si ich investovala?
Pozerám, že sa teoretický rozpočet zvýšil oproti minulému roku. Je to zaujímavá suma, neviem, či by som ju dala iba jednému projektu. Mám blízko ku zvieratám, takže si viem predstaviť podporu útulku pre mačky Prievidzská Labka a pretransformovanie karanténnej stanice na plnohodnotný útulok pre psov na okresnej úrovni. Ono, šikovní a zanietení ľudia dokážu s úplným minimom totálne zázraky. To som zažila v materskom centre Slniečko, ktoré dlho fungovalo v meste, ale ani zázraky sa nedajú robiť z ničoho donekonečna. Takže by možno časť peňazí bola motiváciou na obnovenie jeho činnosti. Venovali sa nízkopríjmovým skupinám, matkám na rodičovskej dovolenke, vzdelávaniu, problematike domáceho násilia, ktorých obeťami najčastejšie bývajú matky s deťmi. V tejto chvíli ani netuším, kto iný to na území mesta robí, verím, že tu neostala úplná medzera.
Mám blízko ku kultúre, takže podpora aj týmto smerom, kandidátov je viac. Určite by medzi nimi bol folklórny súbor Malý Vtáčnik a jasné, literárny klub.
Diana Laslopová má 46 rokov, žije a pôsobí v Prievidzi a dlhodobo pracuje v miestnej rodinnej firme. Mám dve identity, v jednej je Laslopová, to je tá s rodným priezviskom a v umeleckých kruhoch viac známa, a v druhej Ďurinová (sem tam sa jej stalo aj na rodičovskom stretnutí, že jej chvíľu trvalo, kým pochopila, že ju oslovujú…). Zaujíma sa o literatúru, umenie, záhradkárčenie, fotografiu, recyklovanie rôznych materiálov a pod. Momentálne hľadá svoj druhý dych a životnú iskru. Znamená to, že trochu spohodlnela. Vlastne dosť. Možno je to len protiváha k jej predošlej dlhoročnej preangažovanosti, ale sama pociťuje, že už by možno aj stačilo.
