Ako sa hovorí, do tretice všetko dobré a tak dávame priestor opäť mladému mužovi z nášho regiónu. Po Radovanovi Hubovi a Martinovi Daškovi sme sa tentokrát v našej rubrike PRIEVIDZSKÉ DESATORO zhovárali s Adamom Belicom. V našich blogoch, kde zaujímaví ľudia z Hornej Nitry odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza, pokračujeme aj v roku 2024. Adam Belica je kreatívec a tvorca obsahu (content creator), ktorý sa venuje rôznym témam ako šport, cestovanie a ochrana životného prostredia. Nedávno tiež o svojich rôznorodých aktivitách rozprával v lokálnych podcastoch, práve Radovan ho vyspovedal v rámci svojho projektu Po stopách Prievidze a Visit Prievidza a Martin mu dal priestor v mene miestnej Rady mladých.
1.Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre Teba?
Ku Prievidzi mám momentálne neutrálny postoj. Na jednej strane je to mesto, kde som vyrastal, bol som tu na základnej škole, na gymnáziu, hrával som sa a športoval na miestnych sídliskách – vždy bude u mňa mať v srdci miesto. Na strane druhej som sa tu aktuálne ocitol po 10. rokoch žitia v Bratislave a nevydarenom pokuse žiť v zahraničí a musím povedať, že tu je celkovo pokojnejší život, no pre ambiciózneho človeka s cieľom sa v živote posúvať, je to tu málo atraktívne. Neviem si tu prestaviť zatiaľ dlhodobé fungovanie. Keď budem chcieť mať väčší kľud, založiť rodinu, riešiť výchovu detí, tak v tom prípade by som zvažoval Prievidzu, ale tým, že som teraz v režime tvorenia, podnikania, networkingu (sieťovania) a osobného rozvoja, tak ma to ťahá ďalej. Prievidzu beriem momentálne ako dočasnú stanicu, kde som sa vrátil po pracovných skúsenostiach v hlavnom meste, spravil som si tu životný reštart a vydal sa na svoju podnikateľskú cestu. Ale, aby som nebol hneď z úvodu veľmi negatívny, tak Prievidza bola pre mňa vždy miestom, kam som sa aj z Bratislavy raz za mesiac rád vrátil a nabral trochu spomalenia a pokoja.
2. Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Ako som spomínal na Prievidzi mám rád kľud, pokoj a prírodu. To, čo tu najviac zbožňujem je množstvo zelene. Oproti Bratislave sú sídliská viac zelené, viac stromov a hlavne je tu skvelé prostredie pre výlety. Ja som letný typ a obdobie od apríla do augusta je moje, najmä na cyklovýlety, ktoré aj dokumentujem na sociálnych sieťach. Niektorí ľudia ma poznajú ako toho chalana, ktorý natočil videá asi o všetkých okolitých dedinách a niektorí stále nechápu ako môže mať ich obec 30-50 tisíc pozretí, keď tam vlastne„nič“ nemajú. Moje životné heslo je a aj bolo, že všetko vieš predať, len musíš nájsť ten spôsob ako. Aj to spomínané „nič“ sa dá predať . Za mňa je Prievidza v tomto unikátna. Svojou okolitou prírodou, horami a lokalitou, kde sa prakticky za hodinu max dve vieš dostať do Žiliny, Trenčína, Banskej Bystrice, či Nitry. V tomto vidím ten potenciál rodinného života, áno pre deti tu vybavenosť máme, zašportovať si môžeme a máme milión možností ako tráviť víkendy práve vďaka tejto polohe.
3. A čo naopak nemáš rád, alebo Ti vadí?
Poviem to na rovinu. Mentalita a životný štýl. Tým, že som tu 10 rokov nežil a chodil som len raz za čas na víkend, tak som videl ten rozdiel v mentalite oproti Bratislave. Teraz som tu približne rok po mojom návrate a začínam sa vracať do svojich 19-tich rokov, keď som Prievidzu opúšťal a až na pár vymaľovaných bytoviek, pribudnutých parkovísk, niekoľko opravených chodníkov sme tu toho veľa nenamútili. To, čo nám v Prievidzi chýba a celkovo na Slovensku vôbec, je otvorenosť. Otvoriť sa novým nápadom, ideám, zlepšovaniu. Navštívil som zatiaľ 12 štátov a vidím ako iné krajiny vedia napredovať. My tu do veľkej miery žijeme v takom svojom cykle: práca, pivo, obchod, televízia a počkať na piatok. Nehovorím, že všetci musíme byť aktivisti, tvorcovia, influenceri a neviem čo všetko iné. Chcem iba aby sme viac hovorili ÁNO na veci, ktorým sme vždy hovorili nie, aby sme sa trochu viac pochopili, trochu viac komunikovali, spolupracovali a neboli len odporcovia všetkého, čo ide proti nášmu presvedčeniu. Bohužiaľ to staré známe, že niečo platilo sto rokov, tak to bude platiť aj sto prvý, u nás niektorí ľudia stále presadzujú a škodí to. Našťastie som si tu našiel niekoľko podobne nastavených ľudí a začínam spoznávať postupne viac. Tvorím si tu okolo seba svoju bublinku nádeje v offline svete a podobnú aj v tom online, kďe sa snažím svojim obsahom pritiahnuť k sebe ľudí, ktorí sa chcú nechať inšpirovať a sú ochotní robiť na sebe zmeny.
4. Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie Tvoje?
Keďže som športový a prírodný typ, tak odpoveď zrejme neprekvapí. Je to Mestský park a Lesopark. Rád sa chodím prejsť do Lesoparku, prípadne sa na bicykli zastavím po ceste do Bojníc v Mestskom parku. Keby mám vybrať jedno top top miesto, ktoré síce nie je priamo v Prievidzi, ale je relatívne blízko, tak je to kopec nad obcou Kocurany. Rád si tam chodím vyčistiť hlavu. Človek tam nič nepočuje, nikoho nevidí a môže tráviť čas sám so sebou.
5. Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil a čím prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Toto je veľmi ťažká otázka a bohužiaľ jej riešenie nebude zrejme lusknutím prsta. Je to beh na dlhú trať. Tak ako sa ten odliv začal postupne diať, teraz ho čo i len stopnúť bude trvať pár rokov. Povedzme si úprimne, mladý ľudia s ambíciami tu nemajú veľmi čo robiť. Chýba tu vysoká škola, chýbajú tu zaujímavé pracované príležitosti, ktoré nie sú viazané len na výrobnú sféru, chýba tu atmosféra otvorenosti, chuť k tvorivosti a celkovo taká chuť k životu. Veľa ľudí tu je v „prežívacom“ móde a to jednoducho mladých odrádza. Mladí ľudia sa tu necítia prijatí, vypočutí, veľakrát aj rodinnými príslušníkmi, a tak neostáva nič iné ako ísť z mesta preč a skúsiť to niekde inde. Ale nechcem byť iba skeptický, je tu určite na čom stavať. Ako som spomínal, Prievidza má množstvo šikovných ľudí. Sám som mal na gymnáziu spolužiakov a spolužiačky, ktorí sa dostali do sveta napríklad vďaka chémii, športovému nadaniu (futbalisti a florbalisti), alebo zapájaniu sa do rôznych projektov. Čo tu chýba je skrátka vízia mesta, ktorú by obyvatelia mohli nasledovať. Sám vediem menšiu skupinu ľudí a človek jednoducho potrebuje lídra s víziou, niekoho kto vytvorí bezpečné prostredie, kde sa dá byť samým sebou a existuje možnosť rozvíjať svoj potenciál. V Prievidzi tento pocit nemám, skôr je to o tom, že každý tu kope sám za seba. Tento pocit sa na mňa prenáša aj v rámci celospoločenského diania. Čo sa snažím presadzovať ja s našou komunitou podnikateľov je hodnotový leadership (vodcovstvo) a rozvoj ľudí. A takéto niečo tu proste chýba.
6. Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Nakoľko sa pohybujem väčšinou v online priestore a som tu len rok, tak to neviem objektívne zhodnotiť. Ale môj podnikateľský pohľad je, že keď tu toľko vecí chýba a ľudia kvôli tomu odchádzajú, je to naopak priestor niečo vymyslieť.
7. Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?
Určite. Moja duša je rozdelená na tri časti: podnikateľ, cestovateľ/dobrodruh a športovec. Aj preto som súčasťou florbalového klubu Hammers Floorball. Pár mesiacov po návrate do Prievidze ma oslovil kamarát a momentálne už hráme druhú slovenskú ligu západ s mužským tímom. Popritom pomáham aj s marketingom a podporujem kamaráta pri budovaní žiackej kategórie tohto športu. Florbal je moderný šport na vzostupe vo viacerých krajinách so silnou základňou a po vzore našich susedov Čechov sa ho snažíme rozvíjať aj na Slovensku, respektíve v Prievidzi. Veľmi sa mi to celé páči a z rovnakého dôvodu ma baví aj podnikanie: spájaš tvorenie, budovanie, počúvanie a vzdelávanie druhých ľudí. Takto sa snažím budovať svoj odkaz, napĺňať svoju víziu a zanechať určité posolstvo mladšej generácii. Vnímam podporu športu rovnako ako moje zbieranie odpadu po Slovensku, ktorému sa venujem už tretí rok. Skrátka aj šport učí či už deti alebo dospelého človeka princípy, ktoré potrebuje do života, nehovoriac o zdravotných benefitoch, práci v kolektíve atď…
8. Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátil život a prečo?
Námestiu Slobody. Na to aký má potenciál je nevyužitý. Chcelo by to prerobiť Prior na menšie obchodné centrum aj s možnosťou stravovania (food court). To by zvýšilo celkový pohyb ľudí na námestí a začalo by sa otvárať aj viac obchodov a kaviarní v širšom centre. Nehovoriac o potrebe organizovať väčšie množstvo kultúrnych podujatí, aby ľudia nemuseli stále chodiť iba do Bojníc. Často navštevujem na bicykli okolité obce, chodím do iných slovenských miest a veľa som cestoval aj v zahraničí. So zármutkom musím skonštatovať, že veľakrát to viac žije v dedine s 2.000 obyvateľmi ako v Prievidzi. Poloha námestia je dobrá, stanica aj školy sú blízko, ľudia sa tam budú združovať, len potrebujú na to dôvod a ten tam zatiaľ nevidím.
9. Povedzme, že máš k dispozícii 500.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenil. Do čoho by si ich investoval?
Nie som síce projektový manažér, ale na spomínanú prerábku Prioru by to zrejme nestačilo. Takže by som skromne povedal, že novú krytú športovú halu na ktorú by to tiež nestačilo, ale mám k tomu bližšie. Prievidzský okres urgentne potrebuje ďalšiu plochu nielen na rozvíjanie florbalu, ale aj ďalších športov. Športová hala je jednoducho málo pre všetky aktivity, ktoré tu máme. Chýba nám poriadne športové centrum pre squash, florbal, bedminton, gymnastiku, bouldering a ďalšie športy. Určite by sme to využili. Som jednoducho zástanca toho, že každý človek potrebuje šport do svojho života: kvôli zdraviu, socializácii a životným princípom.
10. Éra baníctva končí a začína niečo nové. Čo by to malo byť, respektíve kde by si chcel vidieť Prievidzu o 20 – 30 rokov?
Chcel by som ju vidieť ako progresívne mesto, ktoré bude podporovať najmä cestovný ruch, ktorý tu je práve vďaka Bojniciam a letisku. Treba pokračovať v stavaní cyklotrás, prepájať jednotlivé dedinky medzi sebou a podporiť tak aktívne športovanie u ľudí, kedy rodiny s deťmi budú môcť cez víkend sadnúť na bicykel a prepraviť sa pohodlne na neďalekú priehradu bez pocitu, že ich cestou prejde kamión. Treba mať možnosti ísť si niekam zaplávať, či skočiť na dobré jedlo. Chcel by som Prievidzu vidieť ako športové mesto. Šport tu má tradíciu futbalovú, hokejovú, basketbalovú, volejbalovú. Ľudia sú zvyknutí chodiť na športové podujatia. No tento duch sa zánikom niektorých športových klubov alebo prepadom do nižších súťaží vytratil. V neposlednom rade by som chcel, aby tu vznikali aj technologické firmy a startupy, máme tu veľa dobrých programátorov, marketérov, organizátorov. Sám niekoľko ľudí poznám osobne. Avšak tu by to chcelo už spomínanú vysokú školu. V podstate všetko na seba nadväzuje, pretože odtiaľto ľudia rovnako ako ja v 19 rokoch odídu preč. Vychováte nejakého športovca od šiestich rokov a on vám v tom najlepšom veku, kedy dozreje do dospelej kategórie, odíde preč. Ako som už viackrát spomínal potenciál tu je, región je krásny, poloha výborná, ľudia sú hladní po úspechu, avšak nemáme tu vybudovaný ekosystém rastu, pre ktorý by sa tu oplatilo dlhodobo zostať. Ale aby som to zakončil pozitívne, spoznal som tu za posledný rok aj množstvo skvelých ľudí, ktorí tvoria, sú v procese osobného rastu, zlepšujú svoje prostredie a ja sa ich snažím prepájať a podporovať. Osobne si to tu na dlhodobé zakotvenie zatiaľ neviem predstaviť, avšak určite to budem o pár mesiacov či rokov zvažovať. Pevne verím, že sa lokálna situácia bude zlepšovať, veď Prievidza je už navždy moje rodné mesto a má v mojom srdci miesto.
Adam Belica má 30 rokov a pochádza z Prievidze, konkrétne zo sídliska Zapotôčky, i keď momentálne žije na sídlisku Sever. Študoval na Ekonomickej univerzite v Bratislave a vystriedal množstvo zamestnaní od baristu, sprievodcu v cestovnom ruchu až po obchod a marketing. Momentálne sa venuje sieťovému marketingu firmy Amway, tvorbe obsahu na sociálne siete (napríklad aj Instagram), nahrávaniu podcastov, zbieraniu odpadu na týždennej báze, a hraniu florbalu za klub Hammers Floorball.