Začína síce dovolenkové a prázdninové obdobie, ale niekto sa nezastaví ani v lete, pretože organizuje tábory pre deti a mládež. V rubrike PRIEVIDZSKÉ DESATORO, kde zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza, sme sa zhovárali s Katarínou Cifríkovou. Katka je koordinátorka práce s deťmi a mládežou v meste Prievidza, koordinátorka Rady mladých a pedagogická pracovníčka Centra voľného času Prievidza.
- Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre Teba?
Prievidza je pre mňa rodným mestom, do ktorého sa veľmi rada vraciam. Je to miesto, kde som prežila väčšinu svojho života, mám tu rodinu, kamarátov, obľúbené miesta a zamestnanie, ktoré ma napĺňa. Slovensko je pre mňa domov a Prievidza je jeho srdcom. Patrím k ľuďom, ktorí radi žijú na Slovensku a nerada by som túto krajinu opustila. A to sa týka aj Prievidze. Nevnímam ju ako samostatné mesto, ale ako širšie okolie, celú kotlinu, krásne hory, prírodné zdroje vrátane termálnych prameňov. Neoddeľujem Prievidzu od ostatných okolitých miest, keďže je to okresné mesto. „Naše“ sú aj Kúpele Bojnice, rekreačné strediská Kľak a Remata 🙂 , či blízke mestá Nováky a Handlová. Tento náš región má silný rozvojový potenciál, ktorý by sa dal využiť k zlepšeniu nášho života.
- Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Veľmi mám rada to množstvo kaviarničiek, čo máme a kde si môžem s priateľmi posedieť. Napríklad aj nedávno zrekonštruovaný Meštiansky dom, kde sa nachádza moja obľúbená History Caffe. V budove sa nachádza aj novootvorená Galéria Imricha Vysočana, kde sa budú konať pravidelné výstavy. Priestor dostanú aj mladí umelci a umelkyne z nášho regiónu, čo ma veľmi teší. Súčasne je tu vytvorená aj možnosť organizovania stretnutí – nedávno sme tu organizovali Radu mladých mesta Prievidza.
Ale späť ku kaviarničkám, ktoré sa mi v Prievidzi veľmi páčia. Mám svoje prievidzské partie (ľudia, ktorí tu žijú, ktorí ma tu držia a tešia bez ohľadu na vek – starší aj mladší), s ktorými sa práve tam stretávame a preberáme aspoň raz za týždeň všetko podstatné, čo sa udialo doma aj vo svete. Najviac mojich obľúbených podnikov je na námestí, kde to mám vo všeobecnosti veľmi rada. V History Caffe oceňujem pódium, kde vystupujú aj moji dobrovoľníci a dobrovoľníčky. Dobrú šišku si vychutnám hneď vedľa v La Donuterii. A samozrejme káva chutí najlepšie s výhľadom na námestie z Café Merlo.
Výhodou Prievidze je skutočnosť, že je tu veľa zelene. Bývam na Dlhej ulici, odkiaľ je príroda ľahko dostupná – blízko je park Skotňa, Židovský cintorín, Mariánsky vŕšok aj Lesopark.
- A čo naopak nemáš rada, alebo Ti vadí?
Stále sa opakujúce sľuby zo strany predstaviteľov vlády o podpore nášho regiónu, či už ide o vybudovanie rýchlostnej cesty R2 alebo obchvatu. Bez týchto investícií k nám ťažko prilákame investorov a následne ľudí. Nevieme dostatočne využiť ani všetky možnosti, ktoré sa nám ponúkajú. To sa týka infraštruktúry, prírody, histórie ako aj tvorivých a snaživých ľudí, ktorým nevieme vytvoriť vhodné podmienky na sebarealizáciu a tí potom z regiónu odchádzajú. Rovnako málokedy niečo dotiahneme do úplného konca. Nemyslíme na detaily, zabúdame na účelnosť a využiteľnosť, nemáme záujem aspoň trochu sa priblížiť k dokonalosti. Príkladom môže byť niekoľkokrát rekonštruované Námestie slobody, kde sa napríklad zabudlo na priestor pre verejné podujatia a vystúpenia. Námestie a jeho blízke okolie má príliš mnoho druhov dlažieb, čo vôbec nepôsobí dobre. Pri rekonštrukciách a nových budovách sa často zabúda na bezbariérovosť. V Prievidzi by sme mohli viac myslieť na ľudí s obmedzeniami, aby sme im umožnili ľahší pohyb po meste a vo verejných budovách. Z mesta miznú veľké stromy tvoriace tieň a rozpálené námestia zívajú prázdnotou. Trápi ma aj chátrajúci a nevyužitý amfiteáter v Lesoparku Prievidza či Plážové kúpalisko. Sú to miesta, ktoré by mohli byť oázou oddychu a zábavy pre deti i dospelých. Mám pocit, že Prievidza ešte stále nevie, či chce byť priemyselným alebo turistickým mestom. Chýba vízia toho, kde chceme byť o dvadsať či tridsať rokov a začať na tom cieľavedome pracovať už teraz. Hlavne ak sa teraz otvára okno príležitostí vo forme prostriedkov z Fondu spravodlivej transformácie. Som veľmi rada, že sa v meste napriek nedostatkom uskutočňujú zaujímavé podujatia a mesto má záujem zlepšovať verejný priestor.
- Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie Tvoje?
Je ich niekoľko a viacero som už spomenula. Jedným z mojich najobľúbenejších miest je moje pracovisko, kde trávim veľkú časť môjho života – Centrum voľného času Prievidza. Patrím k tým šťastným ľuďom, pre ktorých je práca poslaním a nie povinnosťou. Centrum je miesto, kde sa môžem plne realizovať spolu s mladými ľuďmi. Spoločne s dobrovoľníkmi a Radou mladých organizujeme rôzne podujatia pre mládež (napríklad Deň Zeme, Deň športu, Deň s mládežou, športové turnaje, mesiac dobrovoľníctva, tábory, Strigônsky zlet, vzdelávanie mladých lídrov ako aj stretnutia so zástupcami samospráv). Pri svojej práci sa nikdy nenudím, stále sa učím niečo nové a najmä vďaka práci s mládežou nemám čas starnúť a stagnovať. Práve moja práca, priatelia spolu s mojou rodinou dávajú zmysel môjmu životu a držia ma v tomto meste.
- Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil?
Ťažko sa hľadá odpoveď na túto otázku, lebo v mnohých prípadoch si mladí naivne myslia, že všade inde ako doma im bude lepšie. V niektorých oblastiach je to aj pravda, napríklad v zahraničí vedia zarobiť viac peňazí, ale zároveň prichádzajú o zázemie, rodinu, priateľov, identitu… Netvrdím, že je zlé odísť do zahraničia a nabrať skúsenosti, horšie je to, že málokto z mladých sa vráti domov. Z Prievidze mladí odchádzali vždy – už v školskom veku na stredné a vysoké školy, ktoré v našom meste chýbajú. Preto potrebujeme Prievidzu, kde ľudia radi žijú a radi sa do nej vracajú. Ale to nezávisí len od samotného mesta, ale treba väčšie úsilie a podporu aj na úrovni štátu.
Moja predstava riešenia začína v mladom veku a stojí na vzdelávaní a výchove v rodine a v škole. Treba viesť deti k láske k Slovensku a miestu kde žijú, k poznaniu histórie a života, k hrdosti na to, kým som, k váženiu si ľudí a byť vďačným za to, čo tu máme. Ukázať im, čo je tu krásne a výnimočné. Odchodu mladých stredoškolákov by mohlo zabrániť aj otvorenie zaujímavejších študijných odborov, zlepšenie fungovania a vybavenia školských zariadení. Vytvoriť v meste vhodné podmienky k tráveniu voľného času. Organizovať pre nich kultúrne a športové podujatia. Pre mladých dospelých je dôležité vytvoriť finančne zaujímavé pracovné príležitosti, dostupné bývanie, uľahčiť im čo najviac štart do života a založenie rodiny. Poskytnúť rôzne výhody, vybudovať zázemie ako škôlky, parky a priestory kde by sa stretávali z rovesníkmi a trávili voľný čas.
Silovým opatrením by mohla byť povinnosť mladých ľudí po skončení štúdia odpracovať určitý, vopred daný čas na Slovensku. V prípade odchodu do zahraničia by museli vrátiť náklady na štúdium naspäť do slovenského školstva.
- Čím by mohla Prievidza prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Teraz určite nepoviem nič nové, ale mladých ľudí by prilákala vysoká škola, dostatok zaujímavých pracovných miest a podnikateľských príležitostí, dostupné ubytovanie, dopravná infraštruktúra do blízkych miest a možnosti trávenia voľného času (šport aj kultúra). Ak chce Prievidza ako okresné mesto zaujať a obstáť v konkurencii okolitých miest, mala by poskytnúť výhody ako napríklad zvýhodné parkovanie, mestskú kartu, príspevky na deti, zľavy na materské škôlky, mestskú hromadnú dopravu zdarma, organizovanie atraktívnych hudobných podujatí či festivalov…
- Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Keďže sa v ňom veľmi nepohybujem, neviem či môj názor zodpovedá skutočnosti. Do veľkej miery je podľa mňa formované aj celoslovenskou situáciou, predovšetkým našimi zákonmi. Možnosti mesta sú preto značne obmedzené. Pri mojich úvahách myslím skôr na stredných a malých podnikateľov, respektíve živnostníkov, ktorí to majú asi najťažšie. Práve oni by mali byť podporovaní, pretože sú tí, ktorí tu chcú ostať žiť, pracovať a platiť dane. Mám pocit, že prijímané zákony podporujú skôr veľké zahraničné korporácie.
Ak sa zamyslím, čo by mohlo konkrétne urobiť mesto Prievidza, je to napríklad grantový program alebo podpora pre začínajúcich alebo nejakým spôsobom znevýhodnených podnikateľov. Do úvahy pripadá nielen finančná ale aj materiálna podpora vo forme zvýhodnených prenájmov mestských budov a pozemkov.
- Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?
Spolupracujem s niekoľkými mimovládnymi organizáciami, najmä s tými, ktoré sa venujú práci s deťmi a mládežou. Patrí k nim napríklad Úsmev ako dar (toto je moja srdcovka, pre ktorú mimo iného ako dobrovoľníčka režírujem ich prievidzské podujatie Najmilší koncert roka), ICM Prievidza a ZIPCEM (oblasť participácie a vzdelávania mládeže), Spokojnosť (inklúzia a integrácia znevýhodnenej mládeže), Slovenský skauting 14. zbor Prievidza (spoluorganizovanie podujatí), Hajcman (Vzdelávanie mladých lídrov), Klub netradičných športov Pampúch, Mládež Slovenského Červeného kríža územný spolok Prievidza(spoluorganizovanie aktivít a vzdelávanie), Sociálna šanca (inklúzia a integrácia), Spoločenstvo Piar, SZOPK – Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny v Prievidzi, Zelený bicykel, Priatelia Zeme CEPA Prievidza, Berkat, Úsmevy pre deti, Priatelia civilnej ochrany… Spolupracujem aj s rôznymi mestskými športovými mládežníckymi klubmi, tanečnými zoskupeniami, školami a inými organizáciami.
- Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátila život a prečo?
Je ich viac. Jedným z nich je Dom osvety, ktorý stál oproti Farskému kostolu. Ako dieťa som tam chodievala do knižnice, bolo tam kino a veľká spoločenská sála s krásnymi lustrami. Bola to typická funkcionalistická stavba minulého storočia a jedno z kultúrnych centier mesta. Táto budova bola pre mňa súčasťou historického jadra Prievidze, z ktorého sa zachovalo veľmi málo.
To platí aj o ulici Konstantina Kuzmiča Sizikova, kde teraz stojí obchodný dom Vtáčnik. Túto ulicu som zažila ako dieťa, kde som chodila do miestnych obchodíkov pýtať papier do školského zberu. Keď si predstavím, aké tam teraz mohli byť krásne historické budovy, prechádzka po prievidzskom námestí a jeho uličkách mohla byť oveľa krajšia a centrum by určite viac žilo.
Ďalšie miesto, ktorému by som prinavrátila život, je Art point so svojou kaviarničkou a galériou v bývalom kine Baník. Svojimi rôznorodými kultúrnymi a spoločenskými podujatiami mne aj iným ľudom umožňoval zmysluplne tráviť voľný čas a stretávať sa s priateľmi v útulnom neformálnom prostredí.
A ak si môžem odskočiť aj do Bojníc, tak zo sentimentálnych dôvodov by som vrátila kryté plavárne a saunu na kúpalisko Čajka. Ako dieťa som tam závodne plávala…
- Povedzme, že máš k dispozícii 250.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenila. Do čoho by si ich investovala?
Keby ich mám ako súkromná osoba, tak zveľadím Centrum voľného času. Vybudovala by som tu pre mládež a ľudí z regiónu rôzne atrakcie pre trávenie voľného času. Napríklad lezeckú stenu, detský bazén, multifunkčnú športovú halu, opekacie a grilovacie miesta vo vonkajšom areáli, vonkajšie ihriská, lanové dráhy a preliezky, vybrané adrenalínové atrakcie, ako bývajú v zábavných parkoch…
Keby som bola mesto, tak 250.000 eur investujem do Centra voľného času… 🙂 Alebo do základných škôl a vzdelávania v Prievidzi.
A vnímam aj chýbajúcu dopravnú infraštruktúru v meste, ale na to je v tej otázke príliš málo peňazí. Základ rozvoja mesta vidím aj v jeho lepšom prepojení na svoje okolie. Ak sa naše spojenia na blízke krajské mestá nezlepšia, Prievidza bude zanikať. Toto sú však investične náročné projekty a som smutná, že nie sú prioritou nášho štátu, aj keď o to už niekoľko desaťročí mesto Prievidza bojuje. A zdá sa, že ich nepokryje ani transformácia hornej Nitry.
Mgr. Katarína Cifríková je koordinátorka práce s deťmi a mládežou v meste Prievidza, koordinátorka Rady mladých a pedagogická pracovníčka Centra voľného času Prievidza. Po skončení strednej školy začala pracovať ako vychovávateľka v školských kluboch detí v Prievidzi. Dva roky pracovala v Bratislave, neskôr v prievidzskom ZIPCEM-e a vyštudovala učiteľstvo ekonomických predmetov na Technologickom inštitúte v Dubnici nad Váhom. V priebehu tohto obdobia pracovala aj ako dobrovoľníčka. Najskôr to bolo sedem rokov v mimovládnej organizácii Strom Života, pobočke Prievidza a následne sa stala členkou Klubu netradičných športov Pampúch, pobočka v Prievidzi – dodnes čerpá z oboch skúseností pri svojej aktuálnej práci s mládežou. Má tiež bohaté šesťročné skúsenosti s organizáciou táborov pre deti a mládež pre komerčné cestovné kancelárie. Aj tieto skúsenosti úročí pri svojej práci pre Centrum voľného času, kde vychováva mladých animátorov a animátorky detských táborov.
Od roku 2008 sa stala pracovníčkou Centra voľného času v Prievidzi, kde prebrala prácu po pani Magde Malichovej. V tom istom roku iniciovala vznik Fóra detí a mládeže Prievidza a následne vytvorila skupinu mladých dobrovoľníkov a nízkoprahové centrum Pampúch, ktoré fungujú dodnes v priestoroch Centra voľného času na Nováckeho ulici.
V školskom roku 2018/2019 koordinovala v spolupráci s Komisiou športu, mládeže a voľnočasových aktivít pri Mestskom zastupiteľstve Prievidza vznik Rady mladých, poradného orgánu Mestského zastupiteľstva. Metodicky pomáha školským parlamentom stredných a základných škôl v okrese a to organizovaním vzdelávaní, workshopov, konferencií a stretnutí so zástupcami samospráv a iných mestských inštitúcií. Je tiež členkou Medzisektorovej pracovnej skupiny pre mládež Trenčianskeho samosprávneho kraja a pracovnej skupiny pre mládež v rámci prípravy využitia prostriedkov z Fondu spravodlivej transformácie.
