Prázdniny sa oplatí začať s dobrým čítaním, napríklad s našou rubrikou PRIEVIDZSKÉ DESATORO, kde prinášame odpovede na 10 rovnakých otázok o našom meste na ktoré nám odpovedajú zaujímaví ľudia z regiónu. Sylvia Maliariková pôsobila dlhé roky v Prievidzi v oblasti vzdelávania, kultúry a cestovného ruchu. V Regionálnom združení cestovného ruchu Horná Nitra bola členkou predstavenstva, ktoré sa v marci 2012 pretransformovalo a bola založená Oblastná organizácia cestovného ruchu Región Horná Nitra – Bojnice. Sylvia Maliariková je jednou zo zakladateliek a niekoľko rokov bola aj výkonnou riaditeľkou. Zároveň je členkou Svetovej federácie novinárov a spisovateľov píšucich o cestovnom ruchu (FIJET). Pri všetkých svojich aktivitách systematicky propaguje domáce atraktivity cestovného ruchu, Prievidzu, región Horná Nitra i Slovensko. Skúsenosti, ktoré nadobúda v zahraničí sa vždy snaží využiť v práci vo svojom bydlisku.
1. Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre Vás?
Asi všetci v rubrike PRIEVIDZSKÉ DESATORO boli rodení Prievidžania či Prievidžanky. Ja som sa do Prievidze prisťahovala ako 30-ročná. Moji rodičia, aj rodičia môjho manžela bývali v Bojniciach, ja som deväť rokov žila v Bratislave a krátko aj v cudzine. Potom som sa vrátila k rodičom do Bojníc. Po svadbe sme si s manželom podali žiadosť o byt v Prievidzi a doteraz to považujeme za dobré rozhodnutie. Poznámky toho typu, že „Prievidza je to neznáme mesto vedľa Bojníc“ počúvam dlhé roky a mám na to jednoznačný názor. Vtipné to možno je, ale nie je to pravdivé. Prievidza je 11. najväčšie mesto na Slovensku a prirodzené geografické, administratívne, ekonomické, spoločenské centrum okresu i regiónu Horná Nitra a s Bojnicami tvorí určité súmestie. Ľudia z Prievidze radi chodia do Bojníc cez víkend, na kávu, keď dostanú návštevu, na rôzne podujatia, máme spoločnú časť mestskej dopravy, je tu Nemocnica s poliklinikou Prievidza so sídlom v Bojniciach (už názov hovorí o tom, že tieto naše dve mestá sú organicky prepojené). Na druhej strane všetci návštevníci, ktorí sú v Bojniciach dlhšie ako jeden deň, či sú na pobyte v kúpeľoch, v hoteloch, na chatách alebo sú v chalupách a penziónoch v okolitých obciach, chodia do Prievidze aj ako turisti, ale aj kvôli praktickým potrebám – keď si potrebujú vybaviť nejaké nákupy, ak niečo potrebujú vybaviť v banke a iné záležitosti, ktoré jednoducho nie je možné realizovať v malom meste alebo na dedine. Mne ako Prievidžanke nerobí problém propagovať a vyzdvihovať Bojnice – PERLU HORNEJ NITRY – vnímam ich ako dôležitý a neodmysliteľný prvok regionálneho brandingu. Bojnický zámok je súčasťou viacerých značiek firiem a združení v Prievidzi a aj to je dobré pre našu spoločnú propagáciu. V oblasti cestovného ruchu Prievidza a Bojnice nie sú konkurenti, ale sú partneri.
2. Čo na dnešnej Prievidzi zbožňujete?
V Prievidzi mám rada mnoho miest a aj historických skutočností, ktoré prispeli k formovaniu nášho mesta do súčasnej podoby, ale uvediem len pár mojich naj. Páči sa mi, že v meste je dobre fungujúca kultúrna infraštruktúra – zariadenia, ktoré sú v zriaďovateľskej pôsobnosti aj mesta, aj Trenčianskeho samosprávneho kraja, knižnice, múzeá a osobitne sa mi páči, že máme v meste tri galérie, ktoré sa navzájom dopĺňajú: REGIONART v Regionálnom kultúrnom centre, Galériu Imricha Vysočana v Meštianskom dome a Galériu Jabloň, ktorá je súčasťou kreatívneho komunitného kultúrneho centra spolu s Múzeom Vtedy. Vďaka tomu je aj ponuka výstav pestrá, každý si tu môže nájsť to, čo obľubuje. Veľmi bohatá a rôznorodá je aj ponuka hudobných a divadelných predstavení, pri Kultúrnom a spoločenskom stredisko (KaSS) v Prievidzi funguje aj filmový klub a iné, takže ponúk je veľa, hlavne cez víkendy a v lete. Na Čo dnes je stále z čoho vyberať. Ďalšou silnou stránkou pre mňa je plejáda významných historických osobností, ktoré pôsobili v Prievidzi. Obdivujem prácu takých ľudí ako boli advokát a včelár Koloman Novacký, prírodovedec Ján Martin Novacký, hudobný skladateľ Ladislav Stanček, ovocinár Martin Falešník, výtvarník Jozef Fedora, MUDr. Jozef Paule, stavitelia, historici… ich výpočet je veľmi dlhý a ich životné príbehy sú inšpiratívne aj pre súčasnosť.
3. A čo naopak nemáte rada alebo Vám vadí?
Neviem, či mám použiť výraz, že mi niečo vadí, skôr poviem, že ma mrzí, ak niekde vidím nevyužitý potenciál. Máme tu niektoré budovy, ktoré majú vhodné priestory a umiestnenie na to, aby boli omnoho lepšie využívané. Napríklad Titanik v centre starého mesta bol predurčený na to, aby bol kultúrnym aj komerčným, resp. multifunkčným objektom. Po dlhom období stagnácie a dokončovania bol spustený do prevádzky 1.2.2020, celé to konečne ožilo, no a za necelých 6 týždňov vypukla covidová pandémia a Titanik (PROCentrum) to pocítil… neudržali sa tam ani potraviny, ani kníhkupectvo, ani kaviareň… Budova bývalého OV KSS (Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska) – dnes je tam detašované pracovisko Žilinskej univerzity, ale aj tak sa mi javí, že tá budova vzhľadom na dobré umiestnenie nie je adekvátne využitá. Zvlášť mi je ľúto nevyužívanej veľkej auly, ktorá je vhodná aj ako koncertná sála a práve sála takých parametrov v Prievidzi chýba. Ďalšia budova, ktorá bola kedysi špičková, je viacúčelová Športová hala. My tu máme výborný basketbal a tiež iné športy, ale keď som bola naposledy v tej hale, až som sa zľakla, aké zanedbané sú niektoré časti, napr. vestibul. Dúfam, že aspoň športovci tam majú kvalitné a funkčné zázemie.
4. Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie Vaše?
Najprv uvediem, že mimo mesta mám rada niektoré výnimočné prírodné miesta, ako sú vrchy Vtáčnik, Kľak, Buchlov, Rokoš a Temešská skala. Ak dostanem návštevu, tak v Prievidzi rada zavediem príbuzných a priateľov na miesta, odkiaľ je výhľad na Prievidzu a okolité vrchy. Donedávna to bola kaviareň na 8. poschodí výškovej budovy bývalej baníckej slobodárne, ale od 1. mája tohto roku pribudla aj vyhliadková strecha na budove Galérie Jabloň a odtiaľ je perfektný výhľad nielen na Prievidzu, ale aj na celé Bojnice. Ďalšie moje obľúbené miesta sú všetky body a historické pamiatky na trase Zlatej prievidzskej cesty. Mám to potešenie niekedy na nej sprevádzať v rámci spolupráce s Turisticko-informačnou kanceláriou. Je to veľmi dobrý produkt domáceho cestovného ruchu, navyše je už rozšírený – má aj elektronickú podobu, Prievidza má mobilnú aplikáciu MOBILNÝ TURISTICKÝ SPRIEVODCA. Mimo tejto trasy je mojou srdcovkou Sídlisko Píly kvôli jeho výnimočnej sgrafitovej výzdobe, ktorá má vysokú estetickú a historickú hodnotu.
5. Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil a čím prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Na to, čo ste nazvali masový exodus mladých sa treba pozrieť z viacerých uhlov. Nie je to len stav u nás alebo vina mesta Prievidza. Takýto proces prebieha už dlho doslova na celej planéte. Veľké mestá rastú, priťahujú mladých ľudí, lebo ponúkajú veľa príležitostí na uplatnenie a zárobok, ale už samotné veľké mestské aglomerácie nariekajú, že majú problémy s dopravou, odpadom, nárastom obytných domov a nedostatočnou občianskou infraštruktúrou – to vidíte od New Yorku cez Tokio, Paríž, Prahu až po Bratislavu. Nielen dediny a mestá, dokonca aj niektoré štáty zaznamenávajú mimoriadne vysoký nárast vlastných obyvateľov, ktorí sa vysťahovávajú do cudziny. Tento trend tu jednoducho (zatiaľ) je. Druhý aspekt zníženia počtu obyvateľov Prievidze je odchod mladých nielen do ďalekých miest, ale aj do blízkych obcí. Pred niekoľkými desiatkami rokov sa do Prievidze prisťahovalo veľa ľudí, ktorí pracovali v banskom, chemickom a strojárenskom priemysle a byty dostali tu – v centre priemyselnej aglomerácie. Ich deti a vnuci však menia bývanie, mnohí si prestavujú domy po svojich starých rodičoch, alebo si stavajú nové domy v okolitých dedinách, pritom väčšinou pracujú v Prievidzi a niektorí z nich vozia aj svoje deti ráno do škôl v Prievidzi. Teda treba vytvárať nové podnikateľské príležitosti, zlepšovať občiansku vybavenosť, dôležitá je aj kvalita škôl všetkých stupňov od jaslí po vysoké školy, bohatosť kultúrnej ponuky a nadväzne na to vytváranie trvalo udržateľných pracovných miest. Toto spolu by vytvorilo podmienky pre dobrú kvalitu života všetkých obyvateľov mesta a aj pre udržanie mladých ľudí.
6. Ako vnímate podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Podmienky pre podnikateľov, hlavne tých malých a stredných sa nedajú riešiť samostatne, úzko súvisia aj s existenciou veľkých podnikov, ktorých činnosť vytvára potrebu nadväzujúcich prevádzok a služieb a zaručuje aj kúpnu silu nevyhnutnú pre rozvoj malého a stredného podnikania. V Prievidzi a blízkom okolí je niekoľko strojárskych podnikov, ale chýba spracovateľský priemysel – skončil tu veľký mäsokombinát a veľká mliekareň. Keby tu ďalej fungovali, boli by tu lepšie podmienky pre poľnohospodárov a teda aj podnikateľov v tomto sektore. Veľmi sledujem podmienky pre podnikateľov v oblasti cestovného ruchu a gastroslužieb, kde treba zvýšiť úroveň a veľa parametrov zlepšiť . Toto sú len jednotlivé príklady, ale nemožno určité sektory vytrhávať z kontextu. Ideálne by bolo, keby sa v plnom rozsahu realizovali opatrenia pre rozvoj malých a stredných podnikov tak, ako boli zadefinované v roku 2019 v Akčnom pláne transformácie regiónu Horná Nitra (vláda SR 12. januára 2022 schválila druhú „Aktualizáciu Akčného plánu transformácie uhoľného regiónu Horná Nitra“, rokovanie k ďalšej aktualizácii sa uskutočnilo aj nedávno 15.5.2024 v Prievidzi).
7. Poznáte nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máte nejaké obľúbené?
Sledujem v Prievidzi činnosť viacerých mimovládnych organizácií, ale bližšie sa môžem vyjadriť len k Ars Preuge o.z. Oceňujem aktivity tohto združenia, ktoré sú zamerané na podporu rôznych druhov moderného umenia, väčšina jeho členov sú aj aktívni umelci a umelkyne. Osobitne ma oslovila ich kampaň zameraná na detailnejšie poznanie hodnotnej výtvarnej výzdoby sídliska Píly s cieľom prispieť k jej ochrane pred možným poškodením (napríklad zatepľovaním domov).
8. Ktorému zaniknutému miestu v meste by ste znovu prinavrátili život a prečo?
V blízkosti môjho bydliska je Lesopark. Často sme tam chodievali na prechádzky s deťmi, so psom, na vyhliadku, na Hornonitrianske folklórne slávnosti… Bola by som rada, keby Lesopark prosperoval, lebo ako oáza zelene je dôležitým doplnkom mesta. Prebehli tam určité majetkové zmeny, o ktorých bežní občania nemusia nič vedieť, podstatné je, aby sa tam v dobrej kondícii udržali stromy a dosadili nové a bolo by vítané, keby tam znova ožil amfiteáter a prípadne aj letné kino.
9. Povedzme, že máte k dispozícii 500.000 eur na to, aby ste v meste niečo zmenili. Do čoho by si ich investovali?
Možností, kde investovať peniaze v Prievidzi, je neúrekom. Uvediem len pár mojich snov: keby som mala takú sumu k dispozícii, kúpila by som pre mesto niekoľko zametacích strojov, ktoré by boli permanentne v prevádzke, aby sme mali čistejšie ulice a chodníky; na sídlisku Kopanice/Sever by som dala na x miestach opraviť poškodené chodníky; prispela by som na revitalizáciu zelene vo vnútroblokových priestoroch na sídliskách; poskytla by som finančné prostriedky istej spoločnosti, ktorá má vypracovaný projekt na revitalizáciu lesných pozemkov na poddolovanom území (aj by nám to zlepšilo životné prostredie, aj by vznikli nové pracovné miesta). A ešte mám jeden špecifický sen – v dome, kde žil hudobný skladateľ Ladislav Stanček (na Bojnickej ceste, kde v súčasnosti sídli Denné centrum Píly), by som zriadila minimálne pamätnú izbu, kde by boli vystavené predmety (nábytok, fotografie, partitúry…), ktoré by túto osobnosť pripomínali a bola by tam aj kvalitná zvuková aparatúra, aby sa prehrávali vybrané diela z jeho tvorby. Mohol by to byť projekt, ktorý by realizovali mladí muzikológovia, historici umenia, dizajnéri (schopní mladí ľudia z nášho mesta, ktorí žijú a pracujú v Bratislave a inde) a mal by viacero pozitívnych efektov.
10. Éra baníctva končí a začína niečo nové. Čo by to malo byť, respektíve kde by ste chceli vidieť Prievidzu o 20 – 30 rokov?
Z pohľadu prognostických štúdií a sociálno-ekonomických plánov je 20 – 30 rokov relatívne dlhá doba, ale z pohľadu histórie je to veľmi malý časový zlomok. Sídelná štruktúra na miestach, kde sa dnes rozkladá Prievidza, sa vyvíjala šesť až osemtisíc rokov. Udržala a rozvinula sa tu preto, lebo tu boli vhodné geografické, geologické a klimatické podmienky. Zásoby uhlia boli veľkým darom prírody, vďaka ktorému sa tu sídelná a ekonomická základňa hlavne v 20. storočí citeľne rozrástla. Éra uhoľného baníctva na Hornej Nitre skončila tak, ako pred niekoľkými storočiami skončila éra ťažby drahých kovov. Jednoducho zásoby, ktoré nám poskytla Zem, sme vyťažili. Spoločnosť sa musí tomu prispôsobiť, organizovať svoj život primerane podmienkam a hľadať nové optimálne riešenia. V Prievidzi a v jej okolí sú stále pomerne dobré podmienky na život, priemysel sa reštrukturalizuje a opätovne sa musíme vrátiť k väčšej podpore poľnohospodárstva a lesníctva v regióne (z toho vyplynú pracovné miesta, rozvoj malých a stredných podnikov, pozitívny vplyv na prírodu). Ak sa dosiahnu tieto ciele a do mesta a do regiónu prídu finančné prostriedky plánované cez Akčný plán transformácie uhoľného regiónu Horná Nitra a z Fondu na spravodlivú transformáciu, následne to prinesie aj rozvoj občianskej, kultúrnej a športovej infraštruktúry a zariadení pre cestovný ruch. Rozvoj nášho mesta ovplyvňujú aj globálne trendy, ktoré nie sú celkom v našich rukách, no ostávam optimistkou. Predpokladám, že Prievidza sa bude aj v budúcnosti vyvíjať ako moderné a dobre riadené mesto, pevne ukotvené vo svojich historických základoch, známe baníckymi tradíciami a športom, s liečivými kúpeľmi, zámkom a ZOO v susedstve a bude dobrým miestom aj pre život mojich detí.
PaedDr. Sylvia Maliariková študovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (slovenský jazyk a literatúra, francúzsky jazyk a literatúra) a na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici (dejepis). 13 rokov pôsobila ako stredoškolská profesorka v Bratislave, Handlovej a v Prievidzi. Na pobočke Ekonomickej univerzity Bratislava v Prievidzi (bohužiaľ už zaniknutej) vyučovala obchodnú francúzštinu. Dvakrát sa zúčastnila letnej stáže pre pedagógov na Medzinárodnom inštitúte ľudských práv v Štrasburgu. Osem rokov pracovala v Múzeu Bojnice (súčasť Slovenského národného múzea) ako vedúca oddelenia marketingu. Po vzniku vyššieho územného celku prešla na Trenčiansky samosprávny kraj, kde bola sedem rokov poverená vedením Odboru medzinárodnej spolupráce a cestovného ruchu (spolupráca s partnerskými regiónmi v Česku, Francúzsku, Chorvátsku, Nórsku; regionálny cestovný ruch, účasť kraja na medzinárodných a domácich veľtrhoch cestovného ruchu, propagácia, publicita, produkty cestovného ruchu, organizácia seminárov a konferencií o regionálnom cestovnom ruchu…). Bola odbornou garantkou viacerých projektov cestovného ruchu v kraji, autorkou alebo zostavovateľkou rôznych propagačných materiálov, iniciátorkou úspešnej súťaže Sedem divov Trenčianskeho samosprávneho kraja, oceňovania osobností cestovného ruchu v kraji atď. Popri tom vykonávala činnosť hodnotiteľky projektov (Operačný program cezhraničnej spolupráce Interreg Slovensko – Česko), konzultantky a oponentky pri písaní a hodnotení bakalárskych a diplomových prác študentov, ktorí študovali cestovný ruch (na EU v Bratislave, UKF v Nitre, UMB v Banskej Bystrici a UTB v Zlíne). Niekoľko rokov bola členkou vedeckého výboru občianskeho združenia Európska kultúrna cesta sv. Cyrila a Metoda. Štyri roky bola členkou Komisie pre dopravu a cestovný ruch pri Národnej rade Slovenskej Republiky. V rámci činnosti v Oblastná organizácia cestovného ruchu Región Horná Nitra – Bojnice sa podieľala na realizovaní mnohých aktivít v oblasti destinačného manažmentu a marketingu, ako napríklad zostavovanie propagačných materiálov, infocesty zahraničných novinárov po regióne Hornej Nitry, podujatia Bojnický letný slnovrat, Prievidzský rínok a Deň Prievidze. Aktuálne spolupracuje s Klubom priateľov histórie Prievidze, s Klubom priateľov histórie Bojníc, Spolkom priateľov Bane Nováky a redakciou Lexikónu cestovného ruchu Slovenska. Vo svojom vnímaní sveta a v práci sa riadi heslom: „MYSLIEŤ GLOBÁLNE, KONAŤ LOKÁLNE.“
