Máme tu ďalší rozhovor z rubriky PRIEVIDZSKÉ DESATORO. Zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza. Tentokrát sme sa zhovárali s kreatívcom Andrejom Kmotorkom, zakladateľom spoločnosti PiarPro, ktorej služby sme v minulosti využili aj my.
- Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre teba?
Prievidza je skvelým miestom pre život. Mám rád jej veľkosť, ľudí, ktorí tu bývajú a angažujú sa, a geografické umiestnenie z pozície Slovenska. Je pre mňa mestom, ktoré ešte len začne dosahovať svoj potenciál. Myslím si však, že je veľmi veľa inšpiratívnych riešení v zahraničí, ktoré by sme si mohli adaptovať na našu kultúru a prostredie. Tento rok som bol pracovne v Dánsku, prešli sme niekoľko miest a mám rád atmosféru a životný štýl tejto krajiny. Ľudia žijú v menšom strese a konzume, uvažujú ekologicky a aj veľkomestá nemajú taký ten typický ruch.
Prievidza môže byť ešte lepšia, pretože to všetko záleží od nás – ľudí, ktorí tu bývame. Práve z tohto vychádza aj môj pohľad na naše mesto. Nemienim sa sťažovať, čo všetko tu nemáme, kritizovať dopravu a hovoriť, že tu nič nie je. Akú si ju urobíme, takú ju budeme mať. A ja som spokojný, pretože chcem pomôcť tomu, aby sa tu žilo ešte lepšie a aby som tento názor mohol mať aj o niekoľko rokov. Hovorím to napriek tomu, že rád cestujem, spoznávam nové krajiny a videl som oveľa krajšie a funkčnejšie mestá. Prievidzu mám rád.
- Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Mám rád jej veľkosť. Veľmi rýchlo sa spoznáš s ľuďmi, ktorí uvažujú podobne. Niektorí tento aspekt nemajú radi, ale ja považujem to, že tu „každý každého pozná” za výhodu.
- A čo naopak nemáš rád, alebo ti vadí?
Bohužiaľ, vnímam aj inú skupinu ľudí – ktorá má na všetko odpovede, riešenia, vedia, „ako by sa to malo robiť”. Pritom možno nikdy nič neviedli a žiadne výsledky za sebou nemajú. Ale to je asi aj také naše slovenské. Teda opäť, nie je to chyba mesta – ale problém ľudí. Moja reakcia vždy súvisí s prebratím osobnej zodpovednosti – teda to, ako sa v našom meste máme a ako sa nám tu žije – tak za to všetko si môžeme my sami. Nie je to len úloha politikov, zamestnávateľov a tých aktívnych.
Teda moja úvaha o meste nie je len o geografickom priestore, ale o skupine ľudí, ktorí spolu prichádzajú do kontaktu a na rovnakom území spolunažívajú.
- Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie tvoje?
Moje obľúbené miesto je Piaristický kostol v Prievidzi – zažil som tam dôležité okamihy svojho života a zároveň je to dôležité miesto pre aktivity, ktoré v rámci nášho Spoločenstva Piar robíme. Pravidelne v piatky organizujeme modlitby chvál a aj samotný priestor má taký svoj majestát.
- Ako by sa malo v meste riešiť parkovanie a koľko by si zaň bol ochotný zaplatiť?
Verím, že s postupným rozširovaním myšlienok zdravého životného štýlu, znižovania odpadov a ekológie vo všeobecnosti, budú postupne ľudia presadať na alternatívne spôsoby dopravy. Potenciál vidím v bicykloch – preto je dôležité systematicky pracovať na budovaní cyklotrás.
Aktuálne som so situáciou v oblasti parkovania v centre nášho mesta spokojný, myslím si, že aj poplatky za parkovanie sú primerané. Väčší problém vidím v parkovaní na sídliskách, kde je podľa môjho názoru vhodné začať uvažovať okrem budovania nových parkovísk aj nad systémom rezidentných pásiem. Už v tejto chvíli existujú riešenia a mobilné aplikácie, ktoré dokážu rezidentov navigovať k voľným parkovacím miestam – čo síce nevyrieši ich počet, ale ušetrí to čas a energiu pri hľadaní voľného parkovacieho miesta. Čiže problém s parkovaním na sídliskách by som riešil spravodlivými pravidlami a technológiou.
- Čo by sa mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil a čím prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Ako som spomenul, moje uvažovanie je viac proaktívne – teda otázku by som nekládol tak, že čo môže mesto ponúknuť mladým, ale ako si môžu mladí vytvoriť priestor, kde budú radi žiť podľa svojich hodnôt a princípov.
Pre mňa bolo silnou motiváciou prečo sa po škole vrátiť do Prievidze predovšetkým to, že tu mám silné sociálne väzby (kto vychováva deti a má svojich rodičov blízko mi určite dá za pravdu) a budovanie komunity, o ktoré sa snažíme v Spoločenstve Piar už dlhšiu dobu. Prievidza má všetky predpoklady na to, aby tu vznikali silné komunity ľudí, ktorí zdieľajú podobný pohľad na život, podporujú sa v ňom a zároveň sú prospešní aj mimo svojej komunity.
- Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
V našej firme PiarPro sa venujeme kreatíve – hlavne v oblasti marketingu, video tvorby a hudobnej produkcie. Ne/podporu podnikania vnímam skôr na národnej a vládnej úrovni. V Prievidzi však máme veľmi veľa šikovných ľudí, rôznych živnostníkov, menších a väčších firiem. S mnohými spolupracujeme, pretože sa poznáme. A toto je výhoda podnikania v menšom meste. Rýchlo môžeš získať, ale aj stratiť dôveru.
- Čo v tebe evokujú slová alobal a fontána?
Alobal je smutný príbeh nášho regiónu, kedy peniaze a moc boli dôležitejšie ako etika a charakter. Môj dedko bol baník. Bola to veľmi náročná práca. A je pre mňa nepredstaviteľné, ako si môže niekto na dotačnom systéme postaviť biznis a pozerať sa ľuďom do očí. O to horšie je, keď je to celé politicky kryté a profituje na tom úzka skupina ľudí. Rád by som sa opýtal aktérov, ktorí sú zapojení do tohto biznisu – kde zostala vaša mužská hrdosť? To fakt nemáte väčší zmysel v živote a hodnotu, akou sú peniaze a moc? To vám veru nezávidím.
Fontána je pre mňa viac úsmevný príbeh toho, čo som už naznačil v úvode tohto rozhovoru. V Prievidzi máme veľa odborníkov na všetko a príbeh fontány je toho peknou ukážkou. Veľmi veľa ľudí chcelo mať v našom meste fontánu. Možno proces jej výstavby nebol z objektívnych príčin najšťastnejší, avšak máme teraz veľmi pekný priestor v meste, ktorý dokonca získal cenu verejnosti. A existuje skupina ľudí, ktorí sa zaoberajú tvorbou antikampaní v politickom marketingu a využívajú spinning, aby ovplyvnili verejnú mienku. My v Prievidzi sme odborníci aj na fontány, takže sa im to možno trochu darí 🙂
- Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátil život a prečo?
Minulý režim nám tu nechal veľa pamiatok, ktorým by som spätne radšej život zobral (Vtáčnik, budova OV KSS). A prinavrátil by som život na námestie, netreba chodiť ďaleko – už v Českých mestečkách to majú pekne upravené.
- Povedzme, že máš k dispozícii 50.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenil. Do čoho by si ich investoval?
Asi by som systematicky organizoval neformálnu univerzitu pre študentov, kde by sme sa bavili o podnikaní. Mladí ľudia majú skvelé nápady a najlepšie sa naučia v praxi. A čím skôr ich naučíme prebrať zodpovednosť za svoj život, tým sa bude mať celá naša spoločnosť lepšie. Viem si to však predstaviť aj bez tohto rozpočtu 🙂
Andrej Kmotorka (26) sa pohybuje v kreatívnej oblasti. Študoval manažment na Fakulte riadenia a informatiky v Žiline. Založil spoločnosť PiarPro, dnes zamestnáva mladých ľudí a profesne sa venuje marketingu. Počas strednej školy na Piaristickom gymnáziu sa popri skautingu začal venovať mládežníckej organizácií Spoločenstvo Piar, ktorá má dnes viac ako 200 členov a okrem Prievidze pôsobí aj v Bratislave, Nitre, Brne a Martine. Cieľom je budovať osobnostne rozvinutých ľudí, ktorí sa budú angažovať v oblasti, ktorá im je blízka. Hrá v kapele GodKnows, vzdeláva animátorov v projekte Godzone School. Je predsedom občianskeho združenia KALAZANS a tretieho rádu Rehole piaristov – Piaristickej fraternity na Slovensku. Je ženatý a má jednu dcéru.