V rubrike PRIEVIDZSKÉ DESATORO, kde zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza, pokračujeme aj po prázdninách. Keďže sa už o pár dní koná STRE3T PD (multižánrový festival na Námestí slobody), pozhovárali sme sa s Magdalénou Hianikovou. Práve ona je jednou z členov tímu podujatia, ktoré je určené pre milovníkov a milovníčky festivalov, ale najmä pre širokú verejnosť z Prievidze a umelcov regiónu hornej Nitry. V programe účinkujú prievidzskí umelci a umelkyne v oblasti hudby, tanca, literatúry, výtvarného umenia a filmu. Rovnako tu nájdete tu aj prezentácie rôznych združení pôsobiacich v Prievidzi. Festival sa bude konať počas piatka a soboty 3. – 4. septembra 2021 na Námestí slobody v Prievidzi.
- Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre teba?
Pre mňa je Prievidza najmä domovom. A tým sú pre mňa ľudia, ktorí ma obklopujú. Rodina, priatelia a všetci, ktorí sa snažia urobiť Prievidzu krajším a kultúrnejším miestom na zemi. Nie je dôležité, v akej oblasti. Prievidzu a Bojnice vnímam ako jedno mesto. Ako súrodencov. Rodič nemôže povedať, ktoré dieťa má radšej. V Bojniciach som sa narodila, v Prievidzi žijem.
- Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Opäť musím povedať, že ľudí. Mám pocit, že Prievidza má obrovské množstvo šikovných a talentovaných osobností. Presviedčajú ma o tom každodenne svojou aktivitou, projektmi a úspechmi. Ich práca je častokrát nezištná, práve preto, že sú to rôzni nadšenci a nadšenkyne, proste ľudia zanietení pre dobro veci. Naozaj milujem ľudí, rozhovory s nimi a umeleckú komunitu všeobecne, i ľudí, ktorí kultúru a umenie zbožňujú tak, ako ja a žijú nimi a pre ne. Tam sa cítim najlepšie a tento pocit som v Prievidzi našla. Nemusím ísť ďaleko a stretnem aj štyroch kamarátov z tohto prostredia. Vnímam sa ako lokálpatriotka. Veľa mojich blízkych to pociťuje rovnako. Som vďačná za to, že v Prievidzi existujú osobnosti z oblasti kultúry, ktoré neodišli do „sveta“, ale snažia sa realizovať v Prievidzi a vytvárať aj pre iných umelcov a umelkyne prostredie, v ktorom môžu tvoriť a prezentovať sa. Spomeniem Anku Lomnickú, Romana Turcela, Nanyho Hudáka, Vojta Bartka, Vlada Štrbíka, bratov Cagáňovcov, Dianu Laslopovú a je ich ešte ďaleko viac. Vytvárať kultúru mesta je nevyhnutné, pretože je súčasťou životov náš všetkých, hoci si to ani neuvedomujeme. V súvislosti s koronovou krízou vzišla otázka, či je práca umelcov „hodnotná“ a či je to vôbec nejaká práca. Iste si všetci pamätáme výroky typu, aby šli pracovať do fabrík, čí vykladať tovar. Predstavme si ale, že by sa len na pol dňa vypol internet a médiá, nekúpite noviny, či si nevypožičiate knihu… Mnohí považujú kultúru za samozrejmosť, pretože je v súčasnosti ľahko dostupná. Až keby k nej nemali prístup, zistili by, aký je život bez nej prázdny. Veci samozrejmé si nevážime, pretože ich ani nevnímame.
- A čo naopak nemáš rada, alebo ti vadí?
Vzhľadom na to, že pracujem v oblasti kultúry, nemám rada, keď počujem kritiku a slová, že sa tu nič nedeje, keď sa ľudia stotožňujú s textom skladby od Karpiny. Nehovoriac o tom, že ten text nie je primárne o Prievidzi. Treba si ho len pozorne vypočuť. Myslím si, že aktivít rôzneho druhu je v Prievidzi dosť, len si ich človek musí vedieť dohľadať. Stačí si kliknúť na stránku ČoDnes.sk. Na jeden deň tam nájdete množstvo skvelých podujatí nielen kultúrneho, ale i športového charakteru, či prezentácie a reportáže o všetkom, čo sa tu deje. A naozaj toho nie je málo. Ale práve tí, ktorí sa takto sťažujú, nakoniec vôbec neprídu, lebo sa o to nielen nezaujímajú, ale ani sa im nechce. Vadí mi, že mnoho ľudí za kultúru považuje prechádzku a kávičku v obchodnom centre, namiesto toho, aby tú kávu spojili napríklad s koncertom, či divadlom.
- Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie tvoje?
Takmer celý život som prežila na sídlisku Žabník. Myslím, že tam sa cítim najlepšie. Veľmi sa mi tam páči, je tam vysadených veľa stromov a v zime sa tam dá dokonca aj sánkovať 🙂 . Je to ideálna lokalita – človek sa odtiaľ dostane všade do 20 minút pešo 🙂 . A je tam najlepší obchod v Prievidzi, kde sa dá kúpiť všetko (a nie je to LIDL) 🙂 . Som sídliskové dieťa, mestský typ človeka, som rada v centre diania. Samotu si vychutnám len občas a v malých dúškoch. Viacero mojich obľúbených miest žiaľ zaniklo. Kultové podniky a centrá kultúry, akými boli Kazačok a Art point sú nenávratne preč. Veľmi dobre som sa cítila v podniku Pod lampou, ktorý už taktiež neexistuje. Našťastie sa momentálne dá ujsť aspoň do Tramtárie, Septimy a Golema, kde sa pokračuje v tradícii koncertov. Som veľmi rada, že dlhoročný festival vážnej a džezovej hudby Letná pauza sa presunul do centra mesta, konkrétne do Café Merlo. Na koncerty chodievam rada aj do reštaurácie Woodstock a Piana. Ale v podstate si aj tak obľúbené miesta spájam s priateľmi. Takže tam, kde sú ľudia, ktorých mám rada, tam sa cítim dobre.
- Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil?
Asi nepoviem nič nové, keď spomeniem atraktívne pracovné miesta. V poslednom čase počúvam, že núdza o pracovné miesta nie je. Chýbajú tu však pracovné miesta, kde by sa ľudia mohli realizovať na základe svojho častokrát špecifického vzdelania.
- Čím by mohla Prievidza prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Možno keby tu bola fungujúca vysoká škola so všetkým, čo k tomu patrí. Myslím tým celkovú vysokoškolskú atmosféru s internátom, menzou, študentmi a študentkami, profesormi a profesorkami, klubom (elokované pracovisko Žilinskej univerzity je najmä pre regionálnych študentov a budova aj tak poskytuje najmä nájomné priestory). Ďalej kamenná kultúrna inštitúcia (mestské divadlo, orchester a pod.). Mesto je dlhodobo vnímané ako banícke, a aj myslenie ľudí sa stále nesie v tomto duchu. Môj pocit je, že mestu chýba atmosféra, akýsi bojnický genius loci, hoci samotní ľudia ho majú. Azda užšia spolupráca medzi týmito mestami by vedela z oboch vytvoriť unikátny región. Aj toto by mohlo primäť ľudí vrátiť sa domov.
- Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
To čo vidím, alebo si všímam sú najmä služby. Veľa podnikov ich zlepšilo a naozaj sa dajú v Prievidzi nájsť podnikatelia a podnikateľky, ktorí ponúkajú služby na európskej úrovni. Tým mám na mysli gastro priemysel. Horšie je to so službami v oblasti remesiel. Vždy ma veľmi zamrzí, keď sa stretnem s neschopnosťou a slabou úrovňou služieb. Opäť tu však vidím problém peňazí. Tí šikovnejší a kvalitní odchádzajú za prácou tam, kde ich lepšie zaplatia.
- Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?
Poznám viacero občianskych združení a neziskových organizácií, ako napríklad Združenie K-2000, Art kino Baník, Literárny klub Poet, Divadlo „A“ a Divadlo SHANTI, Divadelná spoločnosť, Spokojnosť n.o., Domino, Provital, Berkat, Aeroklub, Základná organizácia SZOPK Prievidza. Spolupracujem najmä so združením K-2000 a Art kino Baník. Tieto dve združenia sú hlavnými organizátormi pouličného festivalu Stre3t PD, ktorého hlavným cieľom je oživiť centrum mesta Prievidza kultúrnym programom a aktivitami, ktoré Prievidžanom a Prievidžankám prinášajú domáci účinkujúci a účinkujúce. Zaujímavé aktivity prináša aj Cult Creative o.z. (napríklad jazz alebo bašavel), ktoré síce nie je prievidzské, ale jeho členkami sú aj štyri dámy žijúce v Prievidzi. Toto občianske združenie by chcelo svojimi alternatívnymi umeleckými podujatiami v Meštianskom dome prispieť ku kultúrnemu životu v Prievidzi. Momentálne beží aj kampaň na portáli StartLab na zabezpečenie zariadenia v tomto novo-zrekonštruovanom priestore.
- Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátila život a prečo?
Art point centru. Práve v tomto období mi veľmi chýbajú nielen ľudia, ktorí za týmto priestorom stáli, ale aj celá komunita, ktorú Art point spájal. Okrem kultúrnych podujatí, ktoré nezávislé kultúrne centrum organizovalo, či podujatí, ktorým poskytovalo priestor a mali alternatívny nekomerčný charakter, mi chýba aj ako miesto stretnutí s ľuďmi, ktorí naň boli naviazaní. Či už išlo o umelcov a umelkyne, organizátorov a organizátorky, alebo len všeobecne ľudí so spoločnými záujmami a vzťahom ku kultúre.
- Povedzme, že máš k dispozícii 100.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenila. Do čoho by si ich investovala?
Určite do kultúry. Ťažko ale povedať, na čo konkrétne. Povedala by som, že na vybudovanie či obnovenie multifunkčného priestoru. Ale ktorého konkrétne? …v Prievidzi bolo viacero priestorov, ktoré by sa dali multifunkčne využiť na kultúru, ale momentálna situácia to neumožňuje. Možno podkrovný priestor Meštianskeho domu, ktorý má neuveriteľné možnosti využitia a úžasnú atmosféru dokonca aj v neprerobenej fáze. Či by ale bolo 100.000 € dosť, to neviem.
Magdaléna Boráková Hianiková (oficiálne len MH) má 42 rokov a celý život žije v Prievidzi (z toho tri roky na sídlisku Mládež a potom už len na sídlisku Žabník). Vyštudovala hru na violončele na Konzervatóriu v Žiline a pedagogický smer na Žilinskej univerzite. Ako učiteľka pôsobila na ZŠ v Martine, ZŠ v Handlovej a v Prievidzi. Bola členkou Žilinského zmiešaného zboru a dodnes pôsobí ako violončelistka v súbore vážnej hudby Minimal Q a Spontánneho hudobného zoskupenie (SHZ), ktoré sprevádza hudobníka Nanyho Hudáka. Už 13 rokov pôsobí ako manažérka kultúry pre hudbu a spev, donedávna aj pre divadlo v Regionálnom kultúrnom centre v Prievidzi. Jej srdcovkou je cyklus koncertov džezovej hudby a menšinových žánrov s názvom „Štvrtok? Jedine Koncert!“. Okrem toho je členkou viacerých občianskych združení a organizačných tímov ako napríklad festivalov Tužina Gro(o)ve a Stre3t PD. Taktiež pomáha pri organizovaní koncertov v priestoroch Meštianskeho domu v Prievidzi, konkrétne v History Caffe, kde sa takmer každú nedeľu konajú džezové koncerty občianskeho združenia Cult Creative.
