Tento ďalší rozhovor z rubriky PRIEVIDZSKÉ DESATORO vznikal z „terénu“ a trvalo to niekoľko týždňov. Opäť sme sa pozhovárali s jedným so zaujímavých ľudí nášho regiónu a dostali odpovede na tradičných 10 otázok. O svojom vzťahu k mestu Prievidza nám tentokrát rozprával hudobník, pesničkár a duša umelecká, Nany Hudák. V tomto aprílovom období sa intenzívne uvoľňujú protipandemické opatrenia a tak bol zaneprázdnený chystaním a plánovaním (konečne) živých vystúpení, ako aj dokončovaním svojho prvého sólového albumu Mramorové slnko (a prvýkrát s elektrickou gitarou), ktorý by mal uzrieť svetlo sveta 20. mája.
- Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre Teba?
Prievidza je pre mňa to miesto, na ktoré ma to vždy bytostne ťahalo, keď som z neho vytiahol päty. Najmä za mlada keď som ešte nehrával koncerty. Ja som Prievidzu nikdy nevedel charakterizovať. Už ako dieťa som veľa premýšľal nad tým názvom. To slovo Prievidza som tak nejako nevedel pochopiť. Takže je to pre mňa milované miesto nikdy úplne neobsiahnuté. Však ako s každou láskou. No a zámok… to máš tak. To si pamätám ako dnes, že keď mi mama hovorila, že ideme do Bojníc tak som sa pozrel z okna a pomyslel som si: „To je tam na druhej strane Prievidze.“ Vieš ako – býval som na Severe 🙂 .
- Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Tempo. A tak to bolo vždy. Každé mesto má svoje tempo. Čím väčšie mesto tým vyššie tempo. Keď som pôsobil v Bratislave alebo vo Viedni, cielene som si to sledoval aby som nezrýchľoval a nezačal sa naháňať. A keď som potom prišiel domov zase som si uvedomil, že sa tomu ubrániť nedokážem, a že sa dávno valím v divokom prúde. Vtedy som sa vždy s radosťou uvelebil späť v našom Prievidzskom tempe a vedel som, že toto som ja. No a jasné, odrazu som toho viac stíhal.
- A čo naopak nemáš rád, alebo Ti vadí?
Tempo. Lebo vieš, detailov, ktoré by sa dali vylepšiť sa všade nájde veľa. A niekedy to aj nie sú detaily ale podstatné veci. Tak by sme si mohli občas trochu švihnúť.
- Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie Tvoje?
Najväčšia mágia je pre mňa ten kopec čo ide z Dlhej ulice hore na cintorín. Alebo chodník popri rieke od Kazačku smerom na golfák.
- Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil?
Okamžite zmeniť vzdelávací systém. To ale platí pre celé Slovensko. Tým divným známkovaním neustále nútime deti upriamovať pozornosť na svoje nedostatky. Keď dieťa dostane jednotku je všetko v poriadku a treba prejsť na niečo iné. Tak k tomu pristupujú učitelia aj rodičia. Keď ale dostane dieťa päťku, treba sa tomu viac povenovať, aby to bolo pekne opravené. Takto to robíme a kým sa toto nezmení budeme sa točiť v kruhu. Vyrastajú z nás vcelku zakomplexovaní podivíni, ktorí ani len netušia akú hodnotu má čas. Takže by som rád našej mládeži ponúkol trochu iných nás samotných. Lebo keby sme ich my, tí akože skúsenejší, dokázali vlastným príkladom inšpirovať aby sa viac zaujímali o svoje nadanie ako o svoje zlyhanie, budú z nich šťastní ľudia. A šťastný človek neodchádza.
- Čím by mohla Prievidza prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Ten istý projekt ako v predchádzajúcej otázke. Len tejto partii dajme do rúk to, aby ten nový vzdelávací systém navrhli a zaviedli.
- Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Keď budem ako muzikant a živnostník hovoriť o svojom segmente tak mám veľmi dobre skúsenosti s majiteľmi priestorov, v ktorých sa hrávajú koncerty ako aj s organizátormi festivalov. Veľmi sa mi páči vzájomný rešpekt muzikantov na scéne. A to isté sa dá povedať aj o naviazaných profesiách ako sú napríklad zvukári, osvetľovači a vlastne celý staff okolo. Zriaďovaná kultúra to má komplikované. Je naviazaná na verejné zdroje a jej poslaním je pôsobiť vo verejnom záujme. S ich prácou nikdy nebudú spokojní všetci. Žijeme v krajine, kde sa nevieme dohodnúť ani na tom, či je vo verejnom záujme dokončiť diaľnicu a nieto ešte či hrať viac jazzu, klasiky, hip-hopu alebo metalu… a potom viac hudby, divadla, literatúry, filmu, či výtvarného umenia. Každopádne to vnímam tak, že celá tá parta čo sa v Prievidzi snažíme točiť okolo kultúry, máme navzájom dobré vzťahy aj úmysly, a keď fungujú tieto dve veci, tak aj tá predpotopná byrokracia sa ľahšie zvláda.
- Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?
Nepoznám. Alebo pravdepodobne aj poznám, len neviem, že sú to mimovládky. O túto informáciu som sa nikdy nezaujímal.
- Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátil život a prečo?
Art point v starom kine Baník. Tam sa stále niečo dialo. Niekedy sa nám už aj podarí niečo oživiť a zase to hneď odživíme. Keby som aspoň nevedel, že tu boli skvelí a šikovní ľudia, ktorí po odchode Romana Turcela do Prahy mali záujem pokračovať ďalej a ponúkli svoj projekt. Veľká škoda.
- Povedzme, že máš k dispozícii 250.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenil. Do čoho by si ich investoval?
Ja ti neviem čo by koľko stálo, ale určite by som navrhol nejaký múrik alebo vodnú zábranu pod železničným mostom kde sa nám, keď „trocha spŕchne“, stále dokola vylieva Handlovka. Ale neviem, či je také niečo možné po technickej stránke – tomu až tak nerozumiem.
Nany, civilným menom Miroslav Hudák, je jednoducho zjav. Umelec telom aj dušou, ktorý žije a dýcha hudbou. Je to Prievidžan od kosti a srdce skupiny SHZ, teda Spontánne hudobné zoskupenie (spoluzakladala ho aj violončelistka Magdaléna Boráková Hianiková, s ktorou sme sa tiež nedávno zhovárali). V minulosti aj metalista, v súčasnosti aj skladateľ, ktorý aranžuje orchestrácie veľkého hudobného telesa ukrytého vo svojom počítači. Talentovaný a hudbe absolútne odovzdaný gitarista a spevák. Vydal už sedem albumov, holduje dlhším kompozíciám a svoj hudobný štýl trefne nazýva „fantasy folk“. Ako tínedžer ušiel zo školy, aby sa stal muzikantom, odpracoval si nespočetné množstvo hodín na stavbách, vo fabrikách aj na farme v Holandsku, aby si nakoniec po vážnom úraze ruky uvedomil, že hudba je preňho všetko a chce ju robiť celý život. Vo vlastnej izbe si zo sadrokartónu a sklenenej vaty spravil provizórne nahrávacie štúdio. So svojou tvorbou cestuje po celom Slovensku a Čechách, vystupuje s Martinom Geišbergom, hráva s bluesmanom Reném Lackom a jeden z jeho albumov vznikol v spolupráci s členom handlovského hip-hopového zoskupenia Moja Reč, gitaristom a producentom Jozefom Engererom. Nany si vyskúšal úplnú umeleckú nezávislosť ale aj klasický model hudobného biznisu, v ktorom jeho prvé české vydavateľstvo skrachovalo a aktuálne zakotvil pod značkou Slnko Records. Práve teraz vydáva svoj prvý sólový album s názvom Mramorové slnko, ktorý nahral opäť u seba doma – tentokrát v obytnej dodávke v Chalmovej pri Prievidzi.
A tu sú ešte piesne z nového albumu Mramorové slnko: