Opäť tu máme rozhovor rubriky PRIEVIDZSKÉ DESATORO, kde zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza. Pri príležitosti Medzinárodného dňa múzeí, ktorý si už od polovice 70. rokov každoročne 18. mája pripomínajú pracovníci a pracovníčky múzeí, ich návštevníci a návštevníčky, ako aj ostatní priaznivci, sme sa zhovárali s Jánom Vingárikom – regionálnym historikom, odborným zamestnancom Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi.
- Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre teba?
Prievidza je pre mňa predovšetkým domovom – útočiskom, ale aj objektívne zaujímavým a osobitne pekným mestom. Na jej súčasnú podobu hľadím ako na výsledok osobitého vývoja v minulosti. Cením si všetko, čo napriek nepriazni osudu pretrvalo z pôvodného malebného prievidzského malomesta, ale aj novšie objekty a zákutia, z ktorých síce nie sú všetky fotogenické, ukazujú však Prievidzu ako dynamicky sa rozvíjajúce mesto mnohých tvárí so spletitým osudom hodným hlbšieho poznania. Pesnička o ňom ako o najväčšej diere ma už dávno nezlostí. Naopak, vnímam ju ako reklamu, ktorá naň upriamila pozornosť. Jej zásluhou je isté, že zvedavci, ktorí Prievidzu navštívia zaručene odídu s lepším dojmom v porovnaní s predstavou s akou do nej na základe tejto piesne prichádzali.
- Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Páči sa mi jej výborná poloha v krajine, urbanistické riešenie a v rámci neho najmä zrelá mestská zeleň, ktorá prepája staré s novým, lesopark s mestským parkom, Prievidzu s Bojnicami, zvýrazňuje pekné, zmierňuje škaredé, zútulňuje sídliská a po všetkých stránkach robí mesto lepším pre život. Málokto si pritom uvedomuje, že za prívlastok zelené mesto Prievidza poväčšine vďačí nedávno minulej dobe, ktorej sa zvykne z princípu všetko vyčítať. Aj v tomto prípade platí, že nič nie je čiernobiele. Minulosť by sme nemali vnímať jednostranne, ale vidieť v nej dobré aj zlé – prvé opakovať a zveľaďovať, druhé odsúdiť a nedopustiť repete.
- A čo naopak nemáš rád, alebo ti vadí?
Výraz vadí by z mojej strany asi nebol najvýstižnejší, skôr ma niektoré veci mrzia. Mrzí ma ešte stále silno znečistené, nezdravé ovzdušie celého nášho, inak veľmi pekného, regiónu. V samotnom meste ma mimoriadne mrzí nevyužitý potenciál hlavného námestia ako prirodzeného centra života každého mesta, ktoré takýmto priestorom disponuje. Isteže, čiastočné presúvanie diania do nákupných centier na periférii miest je v posledných rokoch aj inde na Slovensku bežným javom, ale v Prievidzi presiahlo medze. Kaviarne na námestí žijú cez pracovný týždeň len z prítomnosti úradov a niekoľkých obchodov, celkom však absentuje stabilná kultúrna ponuka, ktorá by ľudí z rušných nákupných stredísk ťahala späť do centra aj na víkend. Centrum je odjakživa jasným cieľom každého turistu hľadajúceho občerstvenie, relax, informácie a zážitky v cudzom meste. V Prievidzi však v sobotu popoludní a v priebehu celej nedele nepochodí. Námestie nájde opustené, tiché, nikto a nič ho v ňom nevíta. Také niečo je v prípade okresného mesta veľkosti, významu a ambícií Prievidze neprípustné a príležitostné podujatia to nezachránia.
- Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie tvoje?
Z roka na rok ich mám viac a viac. Jednou z mála pozitívnych stránok izolácie v čase lockdownu boli pre mňa časté prechádzky po meste, najmä jeho okrajových častiach, a znovuobjavenie čara viacerých lokalít. Mám niekoľko obľúbených trás. Z môjho bydliska na Jesenského ulici (z malého sídliska tradične nazývaného Čiernym mestom, v lokalite pôvodne známej ako Vystrkov) rád chodievam na Mariánsky vŕšok, z neho do parku Skotňa, pod Skalu či na Vinohradnícku ulicu, Medzibriežkovou ulicou cez Prepadliská a sídlisko Sever do lesoparku či Necpál, alebo cez Námestie slobody a sídlisko Mládež popod železničné mosty starým sídliskom cez mestský park do Bojníc, prípadne promenádou popri rieke Nitre na Kúty. Okrem toho napríklad taký prievidzský cintorín je svojou polohou za starými hradbami mariánskeho kostola na miernom slnečnom južnom svahu s bohatou stromovou výsadbou a s výhľadom na pohorie Vtáčnik a mestské štvrte vidieckeho rázu na jeho úpätí, podľa mňa, jedným z najkrajších cintorínov na Slovensku. Pochopiteľne je to stále cintorín, preto sa na jeho návštevu často nehrniem. Avšak keď sa tam už v niektoré z pekných popoludní ocitnem, vždy si uvedomím, aké je to výnimočné miesto. Vtedy pocítim pokoj vo svojej nepokojnej duši a spokojnosť, že Prievidza pre večný odpočinok svojich ľudí poskytuje práve tento priestor.
- Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil?
V prvom rade dôvod byť hrdými na vlastné mesto, pocit nezmazateľnej príslušnosti k nemu a samozrejme dostatok rôznorodých pracovných príležitostí nielen za pásom.
- Čím by mohla Prievidza prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Vytvorením podmienok pre realizáciu ich vlastných nápadov a uplatnenie skúseností získaných v zahraničí v prospech svojho mesta.
- Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Aj napriek svojej pozícii mimo podnikateľskej sféry vnímam, že to ľudia, ktorí chcú na Slovensku podnikať nemajú ľahké. S o to väčším potešením sledujem, že sa v Prievidzi do tohto neistého živobytia napriek všetkým strastiam s odvahou púšťajú. Mnohí Prievidžania ukazujú kreatívne podnikateľské nápady a schopnosť reagovať na dopyt po nedostatkovom tovare či službách. Verím, že na tom z dlhodobého hľadiska nič nezmení ani negatívna skúsenosť s obmedzeniami v čase pandémie a ich dôsledkami.
- Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?
Mojou najobľúbenejšou prievidzskou mimovládnou organizáciou je Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny – základná organizácia Prievidza, ktorej som súčasťou, hoci v posledných dvoch rokoch skôr sympatizantom, než aktívnym členom. Ale samozrejme okrajovo vnímam a oceňujem aj činnosť ďalších.
- Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátil život a prečo?
Takých miest by bolo veľa – od pôvodnej zástavby námestia a Zlatej uličky (Ulice Š. Moyzesa), cez Dlhú ulicu či Poštovú (dnešnú Hviezdoslavovu) ulicu až po starý kamenný most pri Carpathii. Pokiaľ by som si však mohol vybrať len jedno miesto alebo objekt – v pôvodnej Prievidzi by to bol určite barokový pivovar na Sihoti (v priestore dnešného sídliska Stred) a mimo nej celý horný koniec starých Necpál. Šesťsto rokov samostatná dedinka Necpaly s vlastným chotárom je už niekoľko desaťročí integrálnou súčasťou Prievidze, ale veľká časť jej obyvateľov napriek tomu dodnes nestráca povedomie hrdých „Necpaľanov“ (spisovne Necpalčanov). Páči sa mi to a k tomuto kúsku dnešnej Prievidze mám výnimočný vzťah ako k rodisku mojej mamy, ktoré je doteraz domovom mojej najbližšej rodiny. Na dolnom konci som vo veľkej záhrade a dvore starej mamy strávil väčšinu prázdnin a víkendov môjho detstva a stále ho môžem vídať, rovnako ako niekoľko ďalších, mne milých, miest. V čase môjho narodenia ešte stál aj horný koniec dediny so širokou návsou a výstavnými domami majetnejších dedinčanov a dedinčaniek. Mama tam so mnou chodievala na návštevu k tete, ale ja si z toho, žiaľ, nič nepamätám, pretože z hlbokého kočíka nebol práve najlepší výhľad.
- Povedzme, že máš k dispozícii 100.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenil. Do čoho by si ich investoval?
Do prenájmu Meštianskeho domu pre Hornonitrianske múzeum v Prievidzi na obdobie, počas ktorého by si kompetentní predstavitelia mesta a kraja možno uvedomili nevyhnutnosť umiestnenia tejto, pre identitu Prievidze a celého regiónu hornej Nitry, nenahraditeľnej kultúrnej inštitúcie v dôstojných priestoroch a pochopili by, že tak mali v prospech mesta a regiónu, jeho obyvateľov a návštevníkov, urobiť aj bez 100.000 eur súkromnej osoby.
Ján Vingárik sa narodil pred 35 rokmi v Nemocnici s poliklinikou Prievidza so sídlom v Bojniciach a od narodenia dodnes žije v Prievidzi. Vyštudoval učiteľstvo geografie a dejepisu v Banskej Bystrici a od roku 2011 pôsobí v Hornonitrianskom múzeu v Prievidzi, pôvodne na pozícii múzejného pedagóga a v súčasnosti ako historik – správca zbierok historických dokumentov a histórie súčasnosti. Podľa potreby rieši rôzne témy z histórie regiónu hornej Nitry, najradšej sa však venuje environmentálnym dejinám (historickému vývoju súžitia ľudí s prírodou a krajinou). S jeho menom ste sa mohli stretnúť na stránkach časopisov Historická revue či Prievidzský občasník a históriou Prievidze Vás v skratke previedol vo filme „Prievidza, mesto pre život“. Mimo zamestnania sa angažuje v Klube priateľov histórie Prievidze (Facebook) a v minulých rokoch tiež v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny – základnej organizácii Prievidza (napríklad pri projekte Včely v meste). Jeho najväčšou záľubou mimo histórie a prírody je spev, vďaka čomu ste ho mohli uzrieť a začuť na koncertoch Speváckeho zboru sv. Martina z Bojníc a tiež na jednom z dvoch „predkoronových“ vystúpení hudobno-literárneho zoskupenia HLAZ. V roku 2021 zatiaľ nechystá nič verejné, ale myslí si, že život a čas na leto či jeseň niečo nachystajú.