Máme tu ďalší rozhovor z rubriky PRIEVIDZSKÉ DESATORO. Zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza. Tentokrát sme sa zhovárali s Ivanom Sýkorom, majiteľom počítačovej firmy ISSO a zakladateľom občianskeho združenia BERKAT, ktoré do nášho mesta každý rok prináša filmový festival Jeden Svet.
- Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre teba?
Rodné mesto, kde som vyrástol, prežil gro svojho života a spoznal svoju životnú lásku – svoju manželku… a kde stále pracujem a žijem, aj keď tu už nebývam.
- Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Zbožňuješ mi znie divne… v podstate nič konkrétne. Mne sa s mestom spájajú ľudia, ktorí tu spolu so mnou žijú. A taký trochu nostalgický vzťah mám k starému sídlisku, s jeho špeciálnymi starými bytovkami a dvormi plnými zelene, čo možno už neplatí, ale keď som tam vyrastal, tak to tak bolo. Naše mesto bolo jedno z najzelenších u nás.
- A čo naopak nemáš rád, alebo ti vadí?
To nie je len problém nášho mesta, ale vadí mi, že všade chodíme autami a pravidelne ho dokážeme upchať a že vlastne si ho nedokážeme po vzore akože „bývalého Západu“ preklopiť na pokojné krásne mesto plné rôznych obyčajných „zaujímavých dobrých miest pre ľudí“, lebo, hoci to znie pateticky, to by malo byť zmyslom nášho spolužitia.
- Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie tvoje?
Keď som behával maratóny, tak som si obľúbil na tréningy lesopark na Severe, ktorý bol pre mňa dovtedy neznámym teritóriom, do ktorého som dovtedy viac menej nechodil. Páči sa mi „oživenie“ parku a celého priestoru pri rieke Nitre a mám rád už spomínané staré sídlisko, kde som býval ako dieťa. Mojím obľúbeným miestom sa stal môj súčasný domov a naša záhrada.
- Ako by sa malo v meste riešiť parkovanie a koľko by si zaň bol ochotný zaplatiť?
Ako by som to povedal diplomaticky?! Proste nechápal som, keď sa zdvihla vlna hnevu či odporu po zavedení parkovného. V skratke: takáto služba nemá byť zadarmo a nie je nikde na svete. Ozaj nastáva čas, aby sme si uvedomili, že tie naše nablýskané autá sú len kusy plechu, ale okej, používam ho aj ja, takže som ochotný platiť za to, že sa niekde dopravím, keď už som tam lenivý ísť pešo alebo na bajku. A suma? Primerane našim príjmom, čo súčasné ceny celkom sú, hlavne aby sa tie získané „dukáty“ potom použili rozumne, čo mám dojem, že sa deje!
- Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil a čím prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Ľahšiu otázku nemáte?! Aj tak som už ukecaný dosť… musí sa úplne ináč nastaviť celá krajina a zmeniť sa jej atmosféra. Jasné, aj ekonomické otázky typu výška platov či odborné uplatnenie hrá rolu, ale v prvom rade tu musí nastať zmena v našom myslení, vo vzájomnej tolerancii, úplne sa musí odbúrať korupcia… STOP! Proste to nie je len otázka Prievidze, naša krajina sa musí celkovo zmeniť na dobré miesto pre život úplne – komplexne. Máme na to predpoklady, len…
- Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Ako všade na Slovensku, sú to dve až tri roviny. Prvá akože podnikateľská tvrdo prepojená na politikov, no proste darebáci, potom tá „snobská podnikateľská“, drahé autá, nóbl podujatia a potom tá „normálna“ klasika, drobní podnikatelia, živnostníci, každodenní makači, ktorých to baví a chcú slušne uživiť seba a rodinu a niečo tvorivé priniesť aj pre svoje okolie.
- Čo v tebe evokujú slová alobal a fontána?
Ách jaj… nedáte pokoj! No alobal – výborný grilovaný syr, ktorý balíme do neho a potom s chuťou zjeme! Fontána? Hmlisto si spomínam nejaké zmätky s realizáciou a odovzdávkou, ale inak fajn, že to máme, keď sa tam v lete čľapocú bosé decká, je to fajn. Osobne mám rád zvuk vody v meste, jej zurčanie, ale to by chcelo takú poriadnu fontánisko…
- Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátil život a prečo?
Úplne sme si zničili centrum mesta, teda my nie, ale tí, ktorí vedeli všetko najlepšie za minulého režimu. Čiže mať tú moc a čarovným prútikom vymeniť Vtáčnik, Titanic aj budovu OV KSS alias dnes Žilinskú univerzitu za normálne domčeky, tak nám sem chodia turisti a centrum by žilo. Aj keď možno nie a všetci by aj tak boli v obchoďákoch. Ale keď si vonku, hoc aj len v Čechách a vidíš ako majú upravené tie námestíčka a uličky, tak im môžeme závidieť, aj keď ja zase nie som taký pamätník, resp. ja osobne si moc toho nepamätám.
- Povedzme, že máš k dispozícii 50.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenil. Do čoho by si ich investoval?
Zeleň a poriadne a reálne cyklocesty. A do osvety, aby vodiči lepšie pochopili chodcov aj cyklistov a tak nejako vzájomne sa tolerovali.
Ivan Sýkora bude mať čoskoro 54 rokov. Pochádza z Prievidze, kde vyrástol na Leninovej ulici a býval blízko Magury. Momentálne žije v Sebedraží vo vlastnoručne prerobenom starorodičovskom domčeku. Vyštudoval robotiku na Fakulte Elektrotechniky a Informatiky Slovenskej Technickej Univerzity v Bratislave a už vtedy ho bavilo programovanie. Po ročnom nezmysle s názvom ZVS (povinná vojenská služba na obranu socialistickej vlasti) nastúpil do svojho jediného zamestnania, z ktorého bol po neúspechu podnikového VPN odídený a od roku 1990 sa spolieha sám na seba a ako sa zdá, jeho firme ISSO sa darí. A keďže Ivan verí, že zmyslom našich životov je okrem iného aj pomáhať iným ľuďom, tak sa angažuje spolu s priateľmi v občianskom združení BERKAT a snaží sa šíriť osvetu a pomáhať doma aj vo svete.