V rubrike PRIEVIDZSKÉ DESATORO, kde zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza, pokračujeme aj v roku 2021. Sme radi, že naše pozvanie na tohtoročný úvodný rozhovor prijala spisovateľka Vanda Rozenbergová.
- Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre teba?
Fenomén rodného mesta spočíva v tom, že je to rodné mesto. To samo osebe predpokladá silný vzťah. Ale nejde o to, že trafím ku Kalerábu, alebo do lesoparku. Rodné mesto je základňa, kde vždy nájdem priateľov, známych, pomocné ruky a podporu.
My z Prievidze sme sa takmer všetci narodili v Bojniciach, vrátane celej mojej rodiny. Môj brat, moje deti, môj druhý manžel a všetci jeho súrodenci, môj prvý manžel a jeho súrodenci – všetci sme sa narodili v Bojniciach. Len sestra môjho prvého muža, Mária, sa narodila v Hodoníne. Môj ostatný manžel sa v Bojniciach nenarodil, ale keby si mohol vybrať, bol by sa chcel narodiť v Bojniciach 🙂 .
- Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Budem si protirečiť, ak poviem, že som nočná chodkyňa a zároveň slnečná kávičkárka (nie slniečkárka, čo by ako slovná hračka sedelo 🙂 )
Aby bolo jasné – na tieto otázky odpovedám v polovici januára a sme v situácii, historicky výnimočnej nielen pre mesto, ale pre celý svet. Sú to poučné zážitky. Nehovorím, že príjemné.
Nemám auto, nemám ani vodičský preukaz, špecializujem sa na chôdzu.
Som mestský človek a na svojom meste mám rada to, čo na iných mestách: výstavy, kaviarne a spoločenstvá. Prievidza má špecifickú minulosť. Ako dieťa som videla z okna svojej základnej školy na ulici Obrancov mieru hlúčiky mužov – to baníci čakali na autobus. Boli to otcovia väčšiny mojich spolužiakov a mnohí z nich neboli pôvodom z hornej Nitry, ale prišli sem za prácou.
Na Prievidzi mám rada, že sa v nej vyznám, čo je logické a tiež, že tu končí vlak z Bratislavy a nemusím striehnuť, kedy mám vystúpiť.
- A čo naopak nemáš rada, alebo ti vadí?
Neexistuje nič, čo by mi vyslovene prekážalo. Vyhýbam sa ľuďom, ktorí nevidia ďalej ako za koľajnice na našej stanici, vyhýbam sa tým, čo za každú cenu hľadajú chyby a najmä tým, ktorí ponižujú a znehodnocujú prácu ľudí, čo majú správu mesta na starosti.
Rýchlo zabúdame. Prievidza opeknela. Ľudia sa držia nostalgie, mysliac si, že predtým to bolo lepšie, ale možno je to len preto, lebo boli mladí. Aj ja som chodila na plesy mládeže do Domu osvety, áno, nestojí, bolo to pekné, ale nič s tým neurobím.
Minulosť nechávam za sebou. Toto mesto sa jednoducho nedá vnímať ako Trenčín, či Piešťany, kde mnoho starých pôvodných uličiek, nehovoriac o centre prežilo socializmus bez poškodení. Ja, keď prechádzam povedzme Duklianskou ulicou, stále vnímam tie železničiarske domčeky, poznám ich históriu, ale prijímam fakt, že ich rad sa končí moderným obchodom a neriešim to.
Nie som ľahostajná, ale nie je toho veľa, čo by ma vedelo rozčúliť.
Jediné čo ma dvíha zo stoličky, je alibizmus a pokrytectvo tých, čo aj v roku 2021 držia psy na reťazi. To je tiež problém krajiny, nie len Prievidze. Psy na reťazi, v horúčavách, aj v mrazoch, celoživotne, sú tam roky a denne okolo chodia ľudia, to nechápem. Nemusíte ma obviniť, že môžem niečo urobiť – urobila som a nie raz. Nestalo sa nič. Sú tam stále. Ale neprestávam sa pokúšať.
- Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie tvoje?
Staré sídlisko. Milujem Staré sídlisko, poznám ho naspamäť, niekedy sa mi aj sníva, ako chodím po jednotlivých uliciach. Sú tam tajné miesta, dvory, ktoré si pamätajú moje záškoláctvo v sedemdesiatych rokoch.
- Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil?
To nie je len problém Prievidze. Hodnotiť to zo súčasného pohľadu nemá zmysel, načo vykladať frázy o zamestnanosti, mzdách, alebo kultúre. To je zakliatie celej krajiny. Je to problém nedôvery. Ak sme v deväťdesiatych rokoch nevyriešili a nevyčistili Augiášov chliev, je zbytočné teraz nariekať.
Dôveru ľudí si musí získať Slovensko v zastúpení predstaviteľov štátu, potom môže a aj bude nasledovať dôvera ľudí v samosprávy. Ja sa netajím sympatiou k súčasnému vedeniu mesta a spôsobom, ktorým sa Prievidza prediera dopredu. Kto nič nerobí, nič nepokazí. Nemať vhľad do vecí a nonstop kritizovať je príznačné, ale nie pre mňa. Ľudia si robia závery okamžite – cesta pred ich domom je rozbitá a majú jasno, môžu za to mestskí úradníci.
Som alergická na zážitkovosť kadejakých landov a landií. Pod Tatrami ich je neúrekom, myslím, že budovanie čohokoľvek, čo poskytuje chvíľkovú zábavu, je zbytočné. Ale môžem sa mýliť.
Na jednej strane je tu masívna nedôvera ľudí, na druhej strane sa tu – opäť mám na mysli krajinu, cielene šliape po osvete a po poznaní, ľudia si navykli, že ich vždy niekto oklame, takže rezignovali.
Nemám uspokojivú odpoveď.
- Čím by mohla Prievidza prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Aj ja som odišla. Nesúvisí to s mestom, ale s mojím osobným príbehom. No vraciam sa, pretože vo chvíľach, v týchto koronamesiacoch, mám domov v Prievidzi a som tu so svojimi synmi, s mamou a s manželom, ktorý je Piešťanec.
Neviem, či má mesto veľkosti Prievidze potenciál ovplyvniť osobné príbehy jednotlivcov. Milujem Prievidzu a nebráni mi to mať rada aj Las Vegas, Nevidzany, alebo Piešťany. Ak ľudia odchádzajú kvôli nedostatku príležitostí, zas to nie je problém len tohto mesta, je to nekonečný príbeh a ak to chcete vedieť: môj starší syn pracuje v zahraničí len preto, aby sa o niekoľko mesiacov mohol vrátiť do Prievidze, len do Prievidze. Byť tu, žiť tu, pokračovať vo všetkom, čo musí opúšťať, pretože je to jeho mesto a má ho najradšej na svete.
- Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Nevnímam.
- Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?
ZUŠ nie je mimovládna organizácia, ale zbožňujem ju. Len aby ste vedeli. Ďakujem.
- Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátila život a prečo?
Otázka ponúka okamžitú odpoveď, že Art Point. Jasné, Art Point, bolo to fantastické. A som pyšná a navždy budem, že som tam na začiatku mohla umývať podlahy. Časy, keď Roman a spol objekt rekonštruovali, to bolo nadšenie, spolupráca a láska k budúcnosti. Je to preč. Otvorenie Art Pointu bolo jedným z najkrajších zážitkov v mojom živote.
Ale mrzí ma, že budovy, ako napríklad bývalá poliklinika sú v stave, ktorý je viac ako úbohý a opäť je to o dôvere v štát. Pretože ak ľuďom pri sťahovaní ambulancií do Unikliniky povedali, že stará poliklinika nájde využitie, pričom krajská samospráva akoby čakala, kým budova spadne, je to stále ten istý príbeh. Smiešna vlastnosť tejto doby je neustále zavádzanie a klamanie, deje sa to dookola a ľudia sú prirodzene apatickí. Potom sa aktivizujú na sociálnych sieťach a bez znalosti pomerov okamžite nájdu vinníka. To, že každý vie čítať, nie je pre spoločnosť celkom výhodné.
Dopriala by som viac právomocí samotnému mestu, pretože ľudia svoju frustráciu a nedôveru okamžite orientujú na mesto, ktoré ale často nemá prístup k efektívnemu riešeniu, pretože tú či onú budovu, alebo pozemok, jednoducho nevlastní. Na týchto a iných faktoch sa priživujú jednotlivci, ktorí pomaly každý exkrement po holubovi pripisujú ako veľké zlyhanie vedenia mesta. Sory.
- Povedzme, že máš k dispozícii 100.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenila. Do čoho by si ich investovala?
Sto tisíc nie je veľa, ale ak nie do ďalších športovísk, tak by som aspoň čiastočne esteticky zcelila Bojnickú cestu. Táto myšlienka nemá nijaký pilier, musela by som porozmýšľať nad formou, o čo mi vlastne ide, ale chápavý pochopí.
Vanda Rozenbergová sa narodila v júni 1971 v Bojniciach. Má dvoch synov, volajú sa Alexej a Maxim. Žije v Piešťanoch a v Prievidzi. Po ukončení gymnázia absolvovala FFUK v Bratislave. Najdlhšie bola zamestnaná ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Predtým robila mnoho povolaní, od učiteľky gymnázia cez pracovníčku v stávkovej kancelárii.
Je ambasádorkou organizácie Deti Dunaja (Les Enfants Du Danube), na pomoc deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia.
Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2001, 2005, 2006). Autorsky prispieva do rozhlasu. V roku 2011 jej vyšla zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, v roku 2012 román Moje more a o tri roky neskôr opäť zbierka próz Slobodu bažantom. Maľuje nepriehľadné obrazy na sklo a na zrkadlá. Mala tri samostatné výstavy, jej obrazy sú na obálkach ostatných ŠTYROCH kníh.
V roku 2017 jej vyšiel román s názvom Muž z jamy a deti z lásky. V roku 2018 kniha Tri smrtky sa plavia. Je spoluautorkou troch knižných verzií večerníčka Websterovci (2017, 2019, 2020). V roku 2016 získala Cenu Bibliotéky. Jej knihy boli vo finálovej desiatke Anasoft litera 2016, 2019, vo finálovej päťke Anasoft litera 2018, v René 2018, v René 2019. Na jeseň 2020 vyšiel román Spoločný nočný mier.
V ostatnej dobe poskytla viacero zaujímavých rozhovorov, kde sa o nej môžete dozvedieť viac, napríklad pre Denník N, portál Femme, magazín MIAU, či Knihy na dosah.