S odstupom času tu máme opäť PRIEVIDZSKÉ DESATORO, kde zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých desať otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza. Tentoraz sme sa zhovárali s Paulínou Kotlárikovou. Je jednou zo zakladateliek blogu KECY K VECI a podujatia Fashion swap v Jabloni. Od mladosti sa pohybuje v zákulisí kultúrnych akcií a zostalo jej to do dnes – pracuje v prievidzskej KaSS-ke ako organizátorka kultúrnych podujatí. A ak ste v nedávnom dušičkovom období navštívili cintoríny, vedzte, že Paulína k nim má špeciálny vzťah. Prečo? Dozviete sa v rozhovore.
- Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre teba?
Splneným detským snom 🙂 . Mám len jednu obličku a preto som od detstva chodila s rodičmi k lekárovi do Prievidze. Pochádzam z menšieho mesta Nováky, takže ako dieťa som Prievidzu vnímala ako veľkomesto. Chápem, že z dnešného pohľadu je to úsmevné. Vyrastala som v rodinnom dome a občas som si predstavovala, aké to asi je bývať v činžiaku. Pri návštevách detskej nefrologičky, pani doktorky Hladkej, ktorá mala ambulanciu na starom sídlisku, som si hovorila: tu je celkom pekne, tu by bolo pekné bývať v týchto okienkach. No a hádajte, kde dnes bývam?
- Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Blízkosť. Väčšina mojej rodiny žije na Hornej Nitre a kontakt s ňou je pre mňa veľmi dôležitý. Máme veľmi dobré a pevné vzťahy. Z Prievidze je všade blízko a do pár minút viem byť s mojimi milovanými. Blízkosť má pre mňa aj praktický význam – som veľmi praktický typ a rada mám všetko, čo potrebujem ku každodennému životu poruke, či už prácu, obchod, parkovanie, priestor na trávenie voľného času… Bývanie v Prievidzi pre mňa aktuálne spĺňa všetky tieto atribúty.
- A čo naopak nemáš rada, alebo ti vadí?
Neskutočne mi prekážajú odpadky na zemi, ale to nie je len prievidzský problém. Absolútne nerozumiem, ako môže niekto hodiť obal z tyčinky na zem, keď tu máme smetné nádoby doslova na každom kroku. V niektorých štátoch koše na verejnom priestranstve vôbec nemajú, ľudia si smeť dajú do vrecka alebo kabelky a vyhodia ju až doma. My tu máme skvelý servis v podobe smetiakov a ľudí, ktorí sa o ne starajú, a aj tak niektorí smeti radšej hodia na zem. Absolútne tomu nerozumiem, je to niečo mimo môjho chápania. Veľmi však vítam dobrovoľnícke združenie a jednotlivcov, ktorí odpadky po iných zbierajú. Páči sa mi iniciatíva Čisto v Prievidzi, ktorá organizuje rôzne upratovacie brigády a tým kultivuje verejný priestor.
- Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie tvoje?
Jednoznačne Dom kultúry v Prievidzi, kde pracujem. Mám rada najmä divadelnú sálu, ktorá má svoju špecifickú atmosféru a vôňu. Milujem chvíľu, keď si sadne posledný divák, technici zhasnú svetlá a na javisko vystúpia umelci. Veľmi si cením, že aj keď je kulturák veľmi priestranný a kým nebola korona, bola v ňom takmer každodenná činnosť, vždy je tu vďaka kolegom a kolegyniam z technickej prevádzky krásne čisto, všetko je upratané a udržiavané, všade je poriadok. V rámci regiónu má pre mňa svoje čaro ešte, nezľaknite sa, cintorín v Bojniciach. Keďže tam čítavam smútočné reči na občianskych pohreboch, je mi tento priestor veľmi blízky. Napriek tomu, že pre mnohých je spájaný so smutnými okamihmi, pre mňa má svoj zvláštny pokoj a ticho.
- Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil?
Odchod mladých ľudí nevnímam negatívne. Ak niekto nájde vo svete lepšie príležitosti a podmienky pre život, nemá význam nasilu ho tu držať alebo ho ťahať späť. Nebudeme si klamať: i keď je celý región Hornej Nitry krásny, je veľmi náročné, ba priam nemožné, súperiť s metropolami, kde mnoho mladých študuje a napokon aj zostane žiť. Ľuďom, ktorí sa rozhodli ísť na skusy do sveta, veľmi fandím a som pyšná na rodákov, ktorí nám robia dobré meno. Veľmi sa mi páči prístup skvelého hudobníka Jozefa Bobulu, ktorý pochádza z Prievidze, no roky žije v Las Vegas. Na Slovensko sa pravidelne vracia a vždy tu odohrá niekoľko koncertov. No darmo by bol Jožko excelentný hudobník, keby svoj koncert v Prievidzi nemal kde odohrať, lebo by sa tu nič nedialo, nemal by mu ho kto ozvučiť, lebo by tu nepôsobil kvalitný zvukár, nemal by koncert kto spropagovať, diváci by sa o ňom nedozvedeli a neprišli by. Som presvedčená, že na Hornej Nitre máme veľmi veľa šikovných a nadaných ľudí, ktorí tu žijú a nechystajú sa odísť.
- Čím by mohla Prievidza prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Na túto otázku by mohli kvalifikovane odpovedať práve tí, ktorí sa vrátili. Oni najlepšie vedia, čo ich ťahalo späť domov. Pre niekoho je to možno rodina, láska, pomalšie životné tempo, menej konkurencie ako vo veľkomestách… Ak hovoríme o okrese Prievidza, tak pekným príkladom je pre mňa starosta obce Bystričany Filip Lukáč. Študoval aj pracoval v zahraničí a potom sa vrátil do rodnej obce, aby jej odovzdal svoje skúsenosti. Tá dedinka napreduje míľovými krokmi v každej oblasti. Za posledné dva roky sa posunula viac ako za ostatných 20 rokov.
- Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Pri tejto otázke mi hneď ako prvý napadol Mário Šmýkal, i keď nie je typickým podnikateľom. Neviem, ako to ten chlapík robí, ale čoho sa chytí, to má úspech, nemyslím len finančný, ale aj spoločenský. Jeho talkshow Také zo života je v Prievidzi už legendárna. Teraz veľmi úspešne organizuje večerný beh Brose Night Run Prievidza. Doslova na zelenej lúke vybudoval špičkové športové podujatie. Keď si niečo vezme do hlavy, nezastaví ho nič, dokonca ani pandémia.
- Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?
Môj obdiv patrí celému tímu iniciatívy BerTo! na čele s Kvetkou Ďurčovou. Práve vďaka nim veľa vecí dostane druhú šancu a neskončia vyhodené a nevyužité, ale naopak poslúžia iným. Všetko robia nezištne, v rámci svojho voľného času. To je pre mňa naozaj obdivuhodné. Keďže sme organizovali fashion swap, viem si, i keď len vzdialene, predstaviť, koľko času, energie, i vlastných financií BerTo! zaberie a stojí. My sme swapu aktívne venovali približne štyri dni, oni fungujú takmer na dennodennej báze už viac ako rok. Okrem toho pomáhajú ľuďom v núdzi, charitám, útulkom. Veľmi oceňujem aj prácu Ivana Sýkoru a organizácie Berkat a taktiež Inga z ČoDnes. Dlhodobo a veľmi podrobne mapuje život v regióne a tvorí akúsi online kroniku Hornej Nitry.
- Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátila život a prečo?
Takéto ambície osobne nemám, ale veľmi sa mi páči ako Michal Dobiaš opäť prináša život do budovy bývalého baníckeho učilišťa a tvorí Galériu Jabloň. Opustenú budovu odsúdenú na chátranie postupne premieňa na kreatívne, kultúrne a v tom najlepšom slova zmysle obchodné centrum. Z tejto iniciatívy sa teším, i keď je to nesmierne náročný projekt. Michal spolu so všetkými, ktorých som spomenula v predošlých odpovediach, sú veľmi inšpiratívni a šikovní ľudia. Myslím, že sa v nich spája kreativita, nadšenie a zároveň schopnosť rokovať a spolupracovať s rôznymi ľuďmi.
- Povedzme, že máš k dispozícii 100.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenila. Do čoho by si ich investovala?
Nesúvisí to priamo s Prievidzou, ale Hornú Nitru vnímam viac menej ako jeden celok, ako istý typ aglomerácie. Jednu časť peňazí by som venovala organizáciám a útulkom v celom regióne, ktoré sa venujú týraným a opusteným psíkom a mačkám. A za druhú časť by som kúpila dovolenku alebo aspoň wellness zdravotníkom z bojnickej nemocnice, ktorí si po tretej vlne oddych a relax skutočne zaslúžia.
Paulína Kotláriková má 31 rokov, pochádza z Novák, žije v Prievidzi. Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Komenského. Päť rokov pracovala ako produkčná v RTVS, rok hlásila dopravné správy v Slovenskom rozhlase. Spoluzaložila blog KECY K VECI, ktorý zabrzdila korona a ako sama hovorí: „nejako sme sa ešte nerozbehli, ale všetko má svoj čas.“ Momentálne pracuje ako organizátorka kultúrnych podujatí v KaSS Prievidza. Je rečníčkou na smútočných obradoch v meste Bojnice. Aktuálne rozbieha projekt „Láskavé nekrológy“ – fotoknihy, v ktorých opisuje život zosnulých podľa rozprávania pozostalých. Vo voľnom čase sa venuje výrobe handmade šperkov a číta knihy.
