Po mesiaci tu máme ďalší rozhovor v rámci rubriky PRIEVIDZSKÉ DESATORO, kde zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza. Pri príležitosti štvrtého výročia talkshow Také zo života a ukončenia bežeckej sezóny, v ktorej zažil svoju úspešnú premiéru aj večerný beh Brose Night Run sme sa zhovárali s ich zakladateľom Máriom Šmýkalom.
1. Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre teba?
Ale no tak. To si ešte nikto neuvedomil, že Prievidza je predmestím Bratislavy? Máme s ňou priamy spoj vlakom, pričom v hlavnom meste ním vieš byť o takom čase, akoby si tam aj žila, čiže ráno o 7:24. Je vzdialená do dvoch hodín autom, čo je na pomery svetových metropol naozaj predmestie. Tak teda aké Bojnice? Aké baníctvo? Aká diera? Prievidza je pre mňa príjemným malým mestom objatým pohoriami zo všetkých strán. Strážovské vrchy na severe a západe, Vtáčnik a Štiavnické vrchy na juhu a Malá Fatra na východe. Je pre mňa domovom a vďaka svojmu pomalšiemu rytmu a pestrému okoliu aj priestorom na dovolenky.
2. Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?
Mladých ľudí. Páči sa mi, ako si mladí začali veriť a rozhodli sa realizovať svoje nápady v našom meste. Je to veľká vec, lebo aj vďaka tomu sa môžeme stať moderným a príjemným mestom pre život. Netreba čakať na samosprávu alebo na iných, kým niečo urobia oni. Najrýchlejšie a najkrajšie je to vtedy, keď to urobím ja, ty, on, ona, ono, jednoducho keď si to urobíme sami. Páčia sa mi napríklad projekty ako Zelený bicykel, cukráreň Mackine torty, pekáreň La Chleba, kultúrne a kreatívne centrum Galéria Jabloň, divadlo Art point teatro či viaceré kaviarne na čele s Caffettinom, ktoré v ostatných rokoch v našom meste vznikli. Spomenul by som aj talkshow Také zo života a večerný beh Brose Night Run Prievidza, keby som ich nerobil ja. Takto som aspoň rád, že to ľudia prijali a projekty sa stali obľúbenými. Lebo netreba len tých, ktorí vymýšľajú, dôležité je aj publikum a zákazníci. Bez nich by bola každá iniciatíva neúspešná. Na talkshow chodia domáci a pravidelne je v Artpoint-e vypredaných 500 miest, na večerný beh zas prišlo 450 ľudí z celého Slovenska a pochvaľovali si, že takú atmosféru ešte nezažili na žiadnom bežeckom podujatí.
3. A čo naopak nemáš rád, alebo ti vadí?
Vadia mi ľudia, ktorým niečo vadí. Naozaj netuším a nemám potrebu hovoriť, že niečo nemám rád alebo mi to prekáža. Môj pohár je poloplný a nie poloprázdny.
4. Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie tvoje?
Nemám obľúbené miesta. Rovnako, ako nemám obľúbené jedlo, hudbu, literatúru, nápoje, oblečenie a podobne. Snažím sa dávať príležitosť všetkému a skúšať nové veci. Preto sú pre mňa obľúbené miesta tam, kde je niečo nové.
5. Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil?
Slovo masový exodus je jednak príliš prehnané, zároveň si nie som istý, či by sme sa ho mali snažiť spomaliť alebo zastaviť. Je prirodzené a v poriadku, že mladí ľudia opúšťajú Prievidzu kvôli vysokým školám a lákavým pracovným príležitostiam. Sám som bol v Bratislave sedem rokov a som za to obdobie veľmi vďačný. Podľa mňa je úplne v poriadku, že mladí idú do sveta a majú možnosť zažiť tam inú kultúru, úroveň, kvalitu i tempo života. Keď sa toho nasýtia, prinesú túto skúsenosť domov a pomôžu žiť kvalitnejší život vo svojom okolí. Keby aj hneď nezačali s niečím vlastným, môžu podporiť nápady niekoho iného. Inak budeme mať navždy veterníky plné palmarinu za 80 centov a nie poctivé domáce veterníky s kvalitným maslom za dve eurá. Lebo na tie dvojeurové veterníky musí byť aj kúpna sila. A je omnoho pravdepodobnejšie, že si ich kúpi niekto, kto bol vo svojom živote ďalej ako v Novákoch.
6. Čím by mohla Prievidza prilákať späť tých, ktorí už odišli?
Neviem. Mňa prilákala svojou skromnosťou a pomalším tempom života. Nemôžeme sa tváriť, že Prievidza ponúka rovnaké kultúrne a spoločenské vyžitie ako Bratislava, Brno či Praha. Ak to niekto pre svoj život potrebuje, nie je najmúdrejšie lákať ho do Prievidze. Avšak keď už sa niekto rozhodne presťahovať kvôli rodine, či túžbe zmeniť štýl života, o jeho nadšení môžu rozhodovať aj také veci ako verejný priestor, spoločenský život, nájomné bývanie, stavebné pozemky, množstvo zelene, napojenie na dôležité rýchlostné cesty či kultúrne, spoločenské a športové podujatia. Netvrdím, že to má Prievidza zvládnuté, ale mohla by mať. Rovnako by mohla svoje nevyužívané budovy prenajímať napríklad začínajúcim podnikateľom za symbolický poplatok alebo podporiť začínajúcich gastro-podnikateľov odpustením poplatku za terasy počas prvého roka. Napríklad v Brne a Prahe takto zastupiteľstvo nespoplatnilo terasy počas prvej vlny pandémie koronavírusu, čím podnikateľom aspoň trochu pomohlo. Kvalitná gastronómia dokáže prilákať ľudí do ulíc a oživiť verejný priestor. Nehovoriac o kolobehu financií, ktorý je pre kvalitu života taktiež dôležitý.
Veľkú príležitosť vidím aj v bývalom kine Baník a dnešnom Art pointe, ktorého činnosť sa po ôsmich rokoch nedávno skončila. Príde mi ho veľmi ľúto a mesto by na to mohlo reagovať. Nezdá sa mi však najlepšie zopakovať tam to isté, čo už jedenkrát nezafungovalo a nedokázalo prežiť. Treba sa inšpirovať vo svete a hľadať príklady podobne veľkých miest, ako takéto kultúrne stánky využili ony. V priestore bývalej galérie by mohlo vzniknúť bistro, ktoré by ponúkalo niekoľko jednoduchých jedál postavených na ceste. Napríklad rôzne burritá, sendviče, hot-dogy či vietnamské bagety bánh. Malo by to byť niečo, čo sa dá zjesť aj postojačky a hodí sa k večernému životu. Ak chce totiž v Prievidzi prežiť takto alternatívny kultúrny stánok, buď ho musí dotovať mesto, alebo nemôže žiť z kultúry. Mať v prednej časti bistro s kaviarňou a barom by mohlo prežiť. Ľudia by tam chodili bez ohľadu na kultúrny program a cez víkend by tam mohli byť raňajkové brunche, ktoré by predstavovali lokálnych výrobcov a využívali ich produkty ako kváskový chlieb od La Chleba, koláče a cheesecake od Mackine torty, syry z Farmy pod Vtáčnikom a podobne. Príkladom môže byť aj Metropolitný inštitút Bratislavy, ktorý sa v týchto dňoch venuje obnove kúpeľov Grössling z konca 19. storočia. Podľa víťazného architektonického návrhu štúdia z Florencie bude tento priestor prepájať funkciu kúpeľov, mestskej knižnice, domu literatúry a kaviarne a v jeho priestoroch sa bude nachádzať aj mestský blok s variabilným námestím. Veľa príbehov a inšpirácií sa dá nájsť v českej gastromape Lukáše Hejlíka alebo vo videoseriáli českého architekta Adama Gebriana, ktorý natáča osvetové relácie o príkladných rekonštrukciách doma i vo svete a ukazuje, vďaka čomu niektoré verejné priestory fungujú a kvôli čomu nie a navštevuje aj kaviarne, vinárstva, hotely či kultúrne stánky.
7. Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?
Fantasticky. Veď čo svedčí o výnimočnosti podnikateľského prostredia v Prievidzi viac, ako bankovky zabalené v alobale? Máme toľko peňazí, že ich môžeme lopatami prehadzovať. V skutočnosti však nezávidím nikomu, kto u nás podniká. Síce sa u nás vyrábajú kvalitné lietadlá, ktoré uznáva americké letectvo aj piloti Boeingov a máme tu viacero šikovných podnikateľov, chýba nám však kúpna sila či dobré napojenie na dôležité rýchlostné cesty. Vidieť to aj na reštauráciách. Keby som chcel niekoho pozvať na večeru, mám dve možnosti: Bojnice alebo McDonald’s. Nehovoriac o hoteloch. Tam nemám možnosť takmer žiadnu. Postupne sa to prebúdza a zlepšujú sa viaceré oblasti podnikania, no chce to ešte päť až desať rokov, kým bude podnikateľské prostredie v Prievidzi dobré. Paradoxne nám v tom môžu pomôcť aj Bojnice, ktoré každoročne prilákajú tisíce turistov. Je ľahšie dotiahnuť turistu do Prievidze z Bojníc, ako z ktoréhokoľvek iného mesta či štátu. A čím viac turistov, tým viac peňazí. A čím viac peňazí, tým kvalitnejšie služby.
8. Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?
Ako prvé mi napadli Berkat a Spolu sme Prievidza. Berkat pomáha predovšetkým v krajinách tretieho sveta a nedávno u nás organizoval protesty Za slušné Slovensko. Spolu sme Prievidza zas vyvíja komunitné aktivity v našom meste. Obe poznám už dlho a obe mám rád.
9. Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátil život a prečo?
Som na to príliš mladý, aby som dokázal zhodnotiť, ktorému miestu by som chcel prinavrátiť život. Veď som poriadne nič nezažil. Z knihy Michala Dobiaša Prievidza na starých pohľadniciach však viem, že sme kedysi mali v Prievidzi krásne staré mesto, synagógu aj pivovar. Tie by som veľmi rád obnovil. A čo sa týka súčasnosti, tak vo všeobecnosti by som rád do mesta prinavrátil život ako taký, lebo pohľad na pandémiou vyprázdnené ulice je veľmi smutný. Bol by som rád, keby ožilo aj prievidzské námestie. Pani primátorka, tak čo tie terasy zdarma, hm?
10. Povedzme, že máš k dispozícii 100 000 eur na to, aby si v meste niečo zmenil. Do čoho by si ich investoval?
100-tisíc eur je podľa mňa málo na to, aby som niečo v meste mohol zmeniť, ale dá sa s tým aspoň niečo začať. Napríklad mi je ľúto, že mestom pretekajú dve rieky a vôbec nevyužívame ich potenciál. Mohla by pri nich vzniknúť pláž, športoviská, ohniská, oddychové zóny, amfiteáter, tržnica, bežecký okruh či miesta na venčenie psov. O Handlovku sa dokonca zaujímali študenti 6. ročníka Záhradníckej fakulty Mendelovej univerzity v Brne a vytvorili na nej pobytové schody. Podobné schody sú na nábreží Dunaja pred obchodným centrom Eurovea a sú veľmi obľúbené. V letnom období tam dokonca býva ranná joga. Nádherným príkladom života s riekou sú aj nábrežia vo francúzskom meste Lyon, v americkom Chicagu či v španielskom Madride. Som jednoznačne za to, aby sme trávili viac času v exteriéri. Budú nás menej bolieť chrbty, budeme si menej kaziť oči a budeme zdravší. A keď to bude treba, začnem precvičovať aj jogu. Alebo na to len niekoho nájdem, ja radšej využijem môj nový certifikát kondičného trénera a budem robiť spoločné bežecké tréningy pre Prievidžanov a Prievidžanky. Navyše ma koncom novembra oslovilo vedenie mesta s ponukou stať sa členom komisie športu, mládeže a voľnočasových aktivít. Bude sa o tom ešte hlasovať, ale ak to vyjde, možno práve tam vymyslíme niečo nové a začneme žiť viac s riekou.
Mário Šmýkal má 29 rokov, narodil sa v Bojniciach a žije v Prievidzi. V minulosti pôsobil ako komunitný manažér sociálnej siete Modrý koník a od roku 2016 pôsobí v denníku SME. Získal ocenenie Ligy za duševné zdravie za prínos v oblasti duševného zdravia, v Prievidzi organizuje vlastnú talkshow Také zo života a založil aj večerný beh Prievidzou s názvom Brose Night Run. Je aktívny bežec pod vedením majstra Slovenska v maratóne Gabriela Švajdu a sám si urobil kurz kondičného trénera, aby mohol rozhýbať Prievidzu ešte viac. Pomáha pri vzniku kultúrno-kreatívneho centra Galéria Jabloň, v ktorej časom bude realizovať svoje ďalšie nápady.
