Chýba mi tu intenzívnejší komunitný život a spájanie sa pre dobré veci

A máme tu ďalšie PRIEVIDZSKÉ DESATORO, teda rubriku, kde zaujímaví ľudia z regiónu odpovedajú na rovnakých 10 otázok o svojom vzťahu k mestu Prievidza. V čase druhej vlny sprísnených opatrení v rámci boja proti COVID-19 sme sa rozprávali s Luciou Macalákovou, ktorá dlhodobo pôsobí v treťom sektore a venuje najmä práci s mládežou.
 
 
1. Niekto Prievidzu vníma ako predmestie krajších a zaujímavejších Bojníc, iný ako hlavné mesto slovenského baníctva, niekto zas ako najväčšiu dieru, ktorá si zaslúži pesničku. Čím je pre teba?

Občas je pre mňa prirodzenou kulisou, kedy už ani nevnímam, čo je okolo mňa. Inokedy zas chodím s otvorenými očami a teším sa z detailov, potom sa zas z iných detailov hnevám. Ja som sa tu narodila, aj moji rodičia a starí rodičia. Preto mám k mestu taký vzťah, ako hovorieva môj oco: to nie je len o rodnom liste, tvoje telo má rovnaké minerálne zloženie, ako prievidzské podložie, takže sem patríš a inde by ti nebolo dobre. A čím som staršia, tým viac som o tom presvedčená. Odkiaľkoľvek sa vraciam, teším sa na okamih, kde prejdem cez hranicu mesta.

2. Čo na dnešnej Prievidzi zbožňuješ?

Pohľad z Mariánskej ulice dolu do mesta na vežu Farského kostola a kláštora Piaristov, keď idem zo Severu. Okolie Prievidze. Kamkoľvek sa pozrieš, sú kopce, ani veľké, ani malé, také akurát. 150 rôznych taxislužieb. Vždy, keď ku nám príde niekto na návštevu, najprv si myslí, že sme ťažko za vodou, keď sa chceme voziť taxíkom, potom zistí, koľko to stojí… zároveň považujem Prievidzu vďaka ľuďom za veľmi húževnaté mesto. A paradoxne mám rada aj to, že tu toho veľa nemáme. Práve to je totiž obrovský priestor pre plnenie snov. Pre kreatívnych a odvážnych ľudí. Mám rada situácie, kedy sa dokážu ľudia zmobilizovať a spojiť pre dobrú vec. A tiež to, že sme stále malé veľké mesto. Síce nie dosť malé na to, aby sa všetci poznali, ale ani nie dosť veľké na úplnú anonymitu. No a mám tých, vďaka ktorým má každý deň zmysel – deti, môjho muža a dlhoročných priateľov. To, že sa môžem kedykoľvek stretávať s priateľmi, je pre mňa veľmi dôležité. Chýbalo by mi to, keby som žila kdekoľvek inde.

3. A čo naopak nemáš rada, alebo ti vadí?

Tým, že od cca 50-tych rokov sa začali do mesta sťahovať ľudia za prácou v baniach, elektrárni, chemickej a podobne, často mi chýba taký ten elementárny vzťah k mestu. Z ľudí cítiť ľahostajnosť až rezignáciu, pamätám sa, ako sa pred rokmi rušili jedno kultúrne podujatie za druhým, pretože sa nepredalo ani potrebné minimum lístkov. Musím povedať, že za posledné roky vnímam určité zlepšenie, ale nie je to zmena atmosféry v meste, len taký svieži závan v podobe niekoľkých ľudí. Akoby si Prievidžania nevedeli užiť život takým tým duchovným, až bláznivým spôsobom, akoby len prežívali a odmietli spraviť niečo viac. Chýba mi tu intenzívnejší komunitný život, spájanie sa pre dobré veci, ak sa niečo deje, deje sa to na sociálnych sieťach.

4. Každý má svoje obľúbené miesta. Kde sú v Prievidzi tie tvoje?

Odmalička žijem na Severe, teda, na sídlisku Kopanice 🙂 . Tak, ako sa odkiaľkoľvek rada vraciam do Prievidze, tak sa odkiaľkoľvek z Prievidze rada vraciam na Sever. Je to taká naša Veterná hôrka, z každej strany do kopca, máme tu všetko, čo potrebujeme, ale žiadne veľké obchodné centrum ani mimoriadne rušné miesta. Zároveň je to tak trochu koniec sveta, za sídliskom je len les, pod ním polia a rieka, takže ak mám kedykoľvek chuť na chvíľu sa stratiť z civilizácie, trvá to cca päť minút cesty. Okrem toho mám rada park pod Skotňou, najradšej v popoludňajšom slnku. Mariánsky vŕšok, z ktorého vyžaruje zvláštny pokoj dokonca aj vtedy, keď sa tam konajú veľké podujatia. A ešte lúky okolo mesta, najmä tie smerom na Hradec a obidve Lehôtky. Mestský park, tú divokejšiu časť, kde sa dá vidieť množstvo vtákov. A celý ten priestor okolo prievidzského letiska, neviem to vysvetliť, ale asi to bude tým veľkým, otvoreným priestorom, tak nejako sa vždy všetko vo mne upokojí, až do takého stavu rozjímania. Ale mám rada aj námestie, najmä tú časť nad novou fontánou, kde sú staré, vysoké stromy. Keď na terasách kaviarní sedia ľudia a vonia káva. Napadá mi toľko ďalších miest, že by z toho mohla byť samostatná rubrika 🙂 .

5. Čo by mala Prievidza ponúknuť mládeži, aby sa masový exodus mladých ľudí aspoň spomalil, keď už nie zastavil?

Som zástankyňou myšlienky, že všetko je o ľuďoch, o vzťahoch, o rešpekte a komunikácii. Pracujem v mládežníckej organizácii už celé roky a v mestách, kde sú mladí ľudia radi a starajú sa oň, je to na úplnom začiatku o dôvere a spolupráci medzi mnohými skupinami obyvateľov a najmä zo strany samosprávy. Dostávajú podporu, priestor realizovať sa, takmer voľnú ruku pre svoje aktivity. Samozrejme, tá dôvera nevzniká len tak, sama od seba, vždy je to obojstranný proces. Ale na prvom mieste je ochota počúvať a možno otvorená myseľ aj pre ich netradičné nápady a riešenia.

Súčasná pandemická situácia mení aj mladých ľudí. Asi im uberie kus ich bezstarostnosti, nielen počas izolácie, kedy často potrebujú najviac pomoci, ale aj potom, keď to raz prejde a budeme môcť žiť relatívne pokojne. Veľmi si prajem, aby v Prievidzi rástla úroveň participácie a aby v nej mladí ľudia mali svoje rešpektované miesto, cítili sa bezpečne. Aby neboli kvôli svojmu veku a zovšeobecňovaniu mienky o mladých ako takých, prehliadaní. Čím viac sa im samospráva otvorí a postaví sa za nich, čím viac o tom ľudia budú vedieť a prijímať to, tým menej frustrovaných mladých ľudí tu budeme mať. Pretože takíto potom odchádzajú. Tí, ktorí tu nevidia možnosť sebarealizácie. To sa netýka len štúdia a zamestnania, ale aj osobného naplnenia, toho, či majú možnosť sa tu rozvíjať a nájsť, čo je pre nich to najlepšie. Tu sa práve otvára priestor pre spoluprácu so školami, inštitúciami, mimovládnymi organizáciami a aj súkromným sektorom. A tiež pre medzigeneračný dialóg a odovzdávanie, ale aj prijímanie skúseností. Toto sú také teoretické, všeobecné slová, ale máme tu Radu mladých, Fórum mládeže pod Centrom Voľného Času Prievidza a niekoľko mládežníckych organizácií, ktoré majú expertízu pripraviť konkrétne riešenia, napríklad v podobe živej, fungujúcej skupiny, ktorá sa bude pravidelne stretávať a spoločne pracovať na konkrétnych projektoch, prichádzať s riešeniami a opatreniami. V tomto procese je najdôležitejšie neustále sa pýtať samotných mladých ľudí na to, čo skutočne chcú a potrebujú. Nielen raz, nielen niektorých, ale je potrebné pozývať ich do tejto diskusie čo najviac. Mala by to byť systematická a prepracovaná komunikácia, s jasnými výstupmi, ktoré sa budú vyhodnocovať a realizovať. V takom meste sa mladí ľudia budú cítiť sebavedomo a hrdo a je väčšia šanca, že tu budú chcieť zostať žiť a vychovávať svoje deti. Ruka v ruke s tým ide aj potreba materiálneho zabezpečenia, teda následného vytvárania podmienok pre život mladých ľudí po skončení školy. Je dôležité zamerať sa na rozvíjanie podmienok pre všetky profesie kľúčové pre región, aspoň na to myslieť, hoci viem, že to je naozaj idealistické.

6. Čím by mohla Prievidza prilákať späť tých, ktorí už odišli?

To je ťažká otázka. Nikdy som z Prievidze neodišla 🙂 . Bolo by dobré vedieť, prečo ľudia odišli. Z väčšej časti to bude kvôli nedostatku príležitostí na sebarealizáciu a materiálne zabezpečenie. Prievidžania a Prievidžanky odchádzajú do veľkých miest za prácou, prípadne naopak, na vidiek, za pokojným bývaním. Prievidza by mala byť autentická v tom, čo naozaj môže týmto ľuďom ponúknuť a pokiaľ chce naozaj prilákať ľudí späť, siahnuť na dno možností. Majú ešte ľudia, ktorí odišli, záujem sa vrátiť? Ak áno, zistime čo ich sem privedie. Pýtajme sa ich a potom sa na to zamerajme. Veľký priestor ponúka transformácia regiónu „Život po uhlí“. Kompetentní to môžu využiť aj v tomto smere – budeme mať zdravšie prostredie, zmení sa zloženie profesií v regióne, snáď dôjde aj menšie projekty v oblasti sociálneho rozvoja a kultúry. Takže, nástroj tu je.

7. Ako vnímaš podnikateľské prostredie v Prievidzi?

V čase, keď odpovedám na túto otázku, sedím doma v COVID-19 izolácii a je mi smutno z toho, čo to zas prinesie. A priznám sa, že o podpore podnikania v meste toho veľa neviem. Vnímam rozčarovanie malých a stredných podnikateľov na národnej úrovni, takže u nás to asi bude obdobné. Ale odhliadnuc od toho, vnímam, ako prevádzky v meste vznikajú a potom zas zanikajú. Po celom meste vidím voľné priestory na prenájom, kde si viem predstaviť kadečo možné. Napriek týmto prázdnym miestam však stále vzniká dosť malých milých obchodíkov, väčšinou ich otvárajú mladí ľudia, odvážni a ešte menej skeptickí. Nesú rôzne tradičné názvy a rada do takých chodím. Zároveň však nie som podnikateľka, len optimistka z tretieho sektora.

Na jednej z našich aktivít mal mladý chalan nápad, ktorý vo mne stále rezonuje. Spraviť mapu bielych miest podnikateľských prevádzok, čo sa týkalo najmä služieb pre občanov. Sám totiž vnímal, že na niektorých miestach v meste je to prehustené jedným, alebo podobným druhom služieb, ktoré bojujú o zákazníka. A potom sú miesta, kde tento druh služby úplne chýba, hoci ľudí je tam dosť. Samozrejme, spraviť analýzu miestneho trhu a kúpnej sily je oveľa zložitejší proces, ktorý by nemal žiadny potenciálny podnikateľ vynechať, ale takáto mapa by bola super. Nielen pre podnikania chtivých, ale aj pre ľudí v meste. Možno ani nevedia, že rovnaký obchod, za ktorým chodia cez celé mesto, môžu nájsť len kúsok od svojho domu. Neviem teda, či by s tým súhlasili už existujúci podnikatelia – aby nemali pocit, že sa im niekto snaží odlákať klientov. To je asi ďalšia vážna vec. Získať si zákazníka v Prievidzi nie je ľahké. Presvedčiť dostatočné množstvo ľudí o kvalite svojho obchodu alebo prevádzky znamená dostať ich často do nepohodlnej situácie (napríklad s parkovaním v centre), alebo dostať ich na miesta, kde nie sú zvyknutí chodiť, prípadne meniť svoje návyky. Obdivujem odvahu podnikateľov pustiť sa do vlastného biznisu.

8. Poznáš nejaké prievidzské mimovládne organizácie a ich aktivity? Máš nejaké obľúbené?

Poznám ich viac: napríklad Hajcman. Obdivujem, s akou vervou ste sa pustili do roboty v Prievidzi a snažíte sa mesto predstaviť ako presne to, kde sa oplatí vrátiť a zostať. Berkat, ich pomoc ľuďom v krajinách v kríze, aj to, ako sa okamžite chopili iniciatívy Za slušné Slovensko v Prievidzi. Veľmi pekne za to ďakujem. Úsmev ako dar a ich dlhoročná pomoc rodinám v núdzi, nikdy nekončiaca ťažká práca v teréne. Klobúk dolu. Úsmevy pre deti a ich pomoc onkologicky chorým deťom, podpora v najťažších životných situáciách. Spolu sme Prievidza a ich aktivity zamerané na podporu komunitných aktivít v meste. Spokojnosť a ich komunitné centrum zamerané na pomoc sociálne slabým rodinám. Prievidzská labka a pomoc mačkám v núdzi, to je tiež 24/7 starostlivosti a lásky zároveň.

No a potom sú tu tie naše, Združenie Informačných a poradenských centier mladých v SR (ZIPCeM), kde pracujem a ktoré má celoslovenskú pôsobnosť. Fungujeme ako strešná organizácia pre Informačné centrá mladých (ICM) a ďalšie členské organizácie a okrem toho sa venujeme najmä poskytovaniu informácií pre mladých, podpore aktívneho občianstva formou participácie mladých a podpore kritického myslenia pri prijímaní informácií. Priamo v Prievidzi ale pôsobí Informačné centrum mladých Prievidza (ICeMko), a to sa venuje mladým v Prievidzi. Julka s Marcelkou chodia na základné a stredné školy v okrese, kde pekne systematicky, preberajú s mladými ľuďmi dôležité témy formou preventívnych besied. Nie je to ale žiadna nudná prednáška, aké si mnohí pamätáme zo školy, všetko to prebieha neformálnym spôsobom cez zážitkové aktivity. Decká to milujú a preto sa do škôl Julka a Marcelka vracajú opakovane už niekoľko rokov. Pracujú najmä s témami, ako je prevencia obchodovania s ľuďmi, prevencia radikalizmu a extrémizmu, či kult tela.

9. Ktorému zaniknutému miestu v meste by si znovu prinavrátila život a prečo?

Staré námestie, ale tak, ako ho vidíme na dobových pohľadniciach zo 40-tych a 50-tych rokov. Nielen tým, ako vyzeralo, ale kiež by to šlo aj s tou atmosférou nedeľného korzovania a podobne, o ktorej mi hovorieva môj oco. Alebo aspoň pôvodnú dlažbu. Páčila sa mi viac, stačilo len trochu pomôcť. A ešte park za kláštorom Piaristov v centre. Veľmi mi chýba ten kus zelene, kde sa dalo sadnúť na trávu a len tak byť. Človek si zvykne na všetko, ale keby som mohla, tak späť s ním.

10. Povedzme, že máš k dispozícii 100.000 eur na to, aby si v meste niečo zmenila. Do čoho by si ich investovala?

Na to by som sa spýtala ľudí, ktorí v ňom žijú. Ale určite by sa to týkalo verejných priestorov a komunitných aktivít. Napríklad oddychové zóny, ktoré by naozaj ľudia využívali alebo kultúrne zóny, kde by mali možnosť priamo sa stretnúť s regionálnou kultúrou. A nové priestory pre Hornonitrianske múzeum. Ale to som už ďaleko prečerpala rozpočet 🙂 .

 

Lucia Macaláková takmer 14 rokov pracuje v treťom sektore, najdlhšie v mládežníckej strešnej organizácii ZIPCeM, ktorá mala v septembri 28 rokov a je čerstvo presťahovaná v nových priestoroch Galérie Jabloň (vo vznikajúcom kultúrnom a kreatívnom centre s obrovským potenciálom). Stará sa o projekty, lektoruje, informuje a radí, keď je treba. Okrem ZIPCeM-u je externou školiteľkou pre Iuventu – Slovenský inštitút mládeže a trochu sa venuje aj koučingu a mentoringu. Vždy je naklonená dobrým nápadom, hlavne, čo sa Prievidze týka. Takže, keby niečo, môžete ju smelo kontaktovať 🙂 .

Lucka už 40 rokov (s výnimkou štúdia) žije v Prievidzi (spolu so svojimi dvoma deťmi a dokonca sem prilákala ďalšieho obyvateľa, až zo severu Čiech). Má slabosť pre knihy, zvieratá, krajinu v rannom opare, dlhé rozhovory s dobrými ľuďmi a svojich blízkych. Neverí tomu, že šťastie človeka je nezávislé od jeho okolia. Je vizionárka a idealistka, no so skúsenosťami. Na ľuďoch si váži ich autenticitu a schopnosť rešpektovať iných. Rada sa angažuje v aktivitách, podporujúcich dobrú myšlienku, a tak nejako ju to vždy ťahá k vzdelávaniu a občianskej spoločnosti. Dobrovoľnícky sa zúčastnila naposledy napríklad na Brose Night Run – výbornom podujatí so skvelou atmosférou. Rada sa túla po Slovensku, no občas sa to bije s jej potrebou poriadne sa vyspať (aspoň cez víkend).